Niekedy nás napadá, ako jednoduché by bolo horieť pre ideál, keby sme boli napríklad Františkom Xaverským a obracali k Bohu Indov. Zabúdame však, že aj František Xaverský prežíval iba jeden deň za druhým, čelil pocitu bezmocnosti a skleslosti, keď mu každých štyridsaťosem hodín prinášalo práve toľko porážok a sklamaní ako víťazstiev, takže aj pre neho mala hodina celých šesťdesiat minút plných obyčajných všedných vecí. Zabúdame, že mal čo dočinenia s obmedzenými ľuďmi a ich prízemnými záujmami, a to všetko deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, rok čo rok. Keď sa Xaverský snažil hlásať evanjelium, ako často si musel klásť otázku, či vôbec možno osloviť všetky tie milióny ľudí okolo? Ako často sa musel cítiť znechutený, keď ľudia odmietali jeho učenie? Ako často musel byť nešťastný zo všetkého okolitý zla a ako často si musel pripadať bezmocný vo svojej snahe mu čeliť?
Kráľovstvo Božie začalo na zemi skutočne Kristovým príchodom, ale svet sa po jeho narodení nijako viditeľne nezmenil. Dvanásť galilejských rybárov bolo poverených hlásať radostnú zvesť po celom svete – a ako beznádejný musel tento úkol Letníc pripadať aj tým najodvážnejším z nich! O dvadsať storočí neskôr je kráľovstvo Božie stále veľké ako horčičné zrnko a kňazi – rovnako ako kedysi apoštoli – musia čeliť nemožnému úkolu privádzať ľudí, ktorí vieru nikdy nepoznali alebo ju pod ťarchou života či záplavou propagandy stratili, k tomu, aby poslúchali radostnú zvesť o spáse a Božej láske a uverili jej. Táto dobrá zvesť zasahuje jednotlivcov pôsobením Božej milosti a podľa Božej prozreteľnosti, nie skrze veľkolepé idealistické ťaženie či zázračne zo dňa na deň. Každý deň nášho života nám Boh posiela ľudí a príležitosti v očakávaní, že budeme konať. Nečaká od nás viac, ale ani neprijme menej. A nedostojíme svojmu sľubu a záväzku kňazského poslania, nerozpoznáme-li Božiu vôľu v každej situácii a v každom okamihu každého dňa.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, On mne vedie, 14. kapitola)
