Aká veľká je to pre mňa trýzeň, keď zvažujem o tom, čo bude prežívať duša, ktorá tu bola vždy vo vážnosti a milovaná a obsluhovaná a ctená a obdarovávaná, až bude umierať a uvidí, že je navždy stratená. A až jasne pochopí, že tento stav nemá nikdy skončiť!
Ó, Pane, môj Bože! Oplakávam dobu, keď som to nechápala. A poněvadž viete, môj Bože, ako ma trápi sa dívať na tých veľmi mnohých, ktorí to nechcú pochopiť, kéž by aspoň jeden, Pane, aspoň jeden, za ktorého Vás teraz prosím, dospel k Vášmu svetlu, vďaka ktorému ich potom budú mať mnohí. Nie kvôli mne, Pane, lebo si to nezaslúžim, ale pre zásluhy Vášho Syna.
Hľaďte na jeho rany, Pane, a poněvadž On odpustil tým, ktorí mu ich spôsobili, odpustite i Vy nám.
(Terézia od Ježiša, Zvolanie duše k Bohu, 11,1.3)
