Dnes prinášame pracovný preklad ďalšej z meditácií P. Radcliffa OP, ktorá zaznela na počiatku synody o synodalite. Meditácia o domove, ktorý je nielen …, ale aj …
Prichádzame na synodu s nádejou, ktoré si navzájom protiřečia. To ale nemusí byť neprekonateľná prekážka. To, čo nás spája, je eucharistická nádej, nádej, ktorá vo svojom náručí objíma – a zároveň presahuje – všetko, po čom túžime.
Ďalším zo zdrojov napätia je naše chápanie Cirkvi ako domova, pretože v tom sa ne vždy zhodneme. Každý živý tvor, má-li prosperovať, domov potrebuje. Ryby potrebujú vodu a vtáci hniezda. Bez domova nemožno žiť. Lenže rôzne kultúry majú rôzne predstavy o tom, ako by taký domov mal vyzerať. „Ázia ponúkla obraz človeka, ktorý si na prahu domu zuje sandále na znak pokory, s ktorou sa pripravujeme na stretnutie s Bohom a blížnymi. Oceánia prišla s obrazom lode. A Afrika ukazuje Cirkev ako rodinu Božiu, ktorá je schopná ponúknuť každému zo svojich toľko rozličných členov pocit súdržnosti a vrelého prijatia.“ (Instrumentum laboris, B 1.2). Všetky tieto obrazy ukazujú, že potrebujeme mať niekde svoje „doma“, kde sme prijímaní i povzbudzovaní zároveň. Doma smieme byť takí, akí sme, a zároveň sme pobádaní, aby sme zo seba vydali viac. Domov je tam, kde sme poznávaní, milovaní a chránení, ale zároveň povzbudzovaní pustiť sa do dobrodružstva viery.
Svet trpí krízou bezdomovectva. Ak ho chceme osloviť, musíme najprv obnoviť Cirkev ako náš spoločný domov. Svoj malý planetárny domov drancujeme. Do pohybu sa dalo viac než 350 miliónov utečencov, ktorí utekajú pred vojnou a násilím. Tisíce z nich, v túžbe po domove, umierajú na mori. Nikto z nás sa nemôže cítiť úplne doma, pokiaľ sa toto nezmení. I v bohatých krajinách prespávajú milióny ľudí na ulici. Mladí si často nemôžu dovoliť bývanie. A všade sa rozprestiera strašné duchovné bezdomovectvo. Vybičovaný individualizmus, rozpad rodiny, narastajúce nerovnosti medzi ľuďmi, to všetko nás zaplavuje ako tsunami osamelosti. Pribúda samovrážd, pretože bez domova, fyzického ani duchovného, nemožno žiť. Milovať znamená prísť k niekomu domov.
Čomu nás môže naučiť scéna Premenenia o našom domove? Čomu sa môžeme naučiť v Cirkvi a v našom vydrancovanom svete? Ježiš berie svoj najbližší okruh priateľov stranou, aby sa spoločne tešili z dôverných chvíľ. Títo traja budú s ním aj v Getsemanských záhrade. Blízky kruh tých, s ktorými sa Ježiš cíti najviac doma. Na hore im dopraje vidieť svoju slávu a Peter by rád ten okamih zastavil: „Majstre, je dobre, že sme tu! Postavíme tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ (Lk 9,33). Prišiel a chce, aby táto dôverná chvíľa hneď neskončila.
V tom počuje Otca hlas. „Toho poslúchajte!“ Musia zostúpiť z hory a vydať sa do Jeruzalema. Nevedia, čo ich čaká. Budú rozohnaní a poslaní do všetkých končín zeme, aby svedčili o našom najvlastnejšom domove, o Božom kráľovstve. Domov v udalosti Premenenia môžeme chápať dvojako: ako dôvernú blízkosť, keď sme doma s Ježišom na hore, a ako povolanie do večného, definitívneho domova, do Božieho kráľovstva, do ktorého budú patriť všetci.
Rôzne chápanie Cirkvi ako domova nás rozdeľuje aj dnes. Pre jedných je domov Cirkvi vymezený tradičnými zvyklosťami a spôsobmi zbožnosti, štruktúrou a jazykom, dedičstvom predkov. Cirkev je miestom, kde sme vyrastali a ktoré milujeme, a to nám dáva jasnú kresťanskú identitu. Druhým však dnešná Cirkev ako bezpečný domov nepripadá. Je prežívaná ako výlučné spoločenstvo, ktoré odsúva mnohých ľudí na okraj: ženy, rozvedené a znovu zosobášené. Pre niektorých je Cirkev príliš západná, príliš eurócentrická. Instrumentum laboris spomína tiež ľudí, ktorí žijú v homosexuálnych alebo polygamných zväzkoch. Tí všetci túžia po obnovenej Cirkvi, v ktorej by sa cítili plne doma, uznávaní, prijímaní a v bezpečí.
Predstava, že všetci sú vítaní a prijímaní bez ohľadu na to, akí sú, môže byť jednými pociťovaná ako destrukcia identity Cirkvi. Ako zaznieva v anglickej piesni z 19. storočia: „if everybody is somebody then nobody is anybody“ (1), teda „je-li každý někým, pak nikdo není nikým.“ Títo ľudia veria, že identita vyžaduje hranice. Ale pre druhých je vnútornou podstatou kresťanskej identity byť otvorený. Pápež František hovorí: „Cirkev je povolaná, aby bola domom Otca, s dverami vždy dokorán… kde je miesto pre každého, so všetkými jeho problémami. A aby vyšla v ústrety tým, ktorí cítia potrebu sa znova vydať na cestu viery.“ (2).
Toto napätie bolo v koreňoch našej viery vždy prítomné. A to už od čias, keď Abrahám opustil Ur. Starý Zákon udržuje v neustálom napätí dva prvky: Na jednej strane je idea vyvolenosti, idea vyvoleného ľudu Božieho, idea ľudu, s ktorým prebýva Hospodin, identita, ktorú s úctou opatrujeme. Ale na druhej strane je zastúpená aj myšlienka univerzálnosti, myšlienka otvorenosti všetkým národom, identita, ktorá stále čaká na svoje odhalenie.
Kresťanská identita je súčasne známa aj neznáma. Je niečím, čo je pevne dané, a zároveň tým, čo je treba hľadať. Ako hovorí svätý Ján: „Milovaní, už teraz sme Božie deti. Ale čím budeme, nie je ešte zrejmé. Vieme však, že až on sa ukáže, budeme mu podobní, a preto ho budeme vidieť tak, ako je.“ (1 Ján 3,2). Vieme, kým sme, ale ešte nevieme, kým budeme.
Pre niektorých z nás je kresťanská identita predovšetkým daná, Cirkev je tá, akú ju poznáme a milujeme. Pre iných je kresťanská identita vždy nejakým spôsobom provizórna, leží na horizonte našej cesty do Kráľovstva, v ktorom padnú všetky múry našich rozdelení. Oboje je nutné! Keby sme položili dôraz iba na to, že naša identita je pevne daná, že iba tak je to pravé orechové katolícke, riskujeme, že sa zmeníme na sektu. Keby sme ale zdôrazňovali len dobrodružné hľadanie dosiaľ neobjavenej identity, hrozí nám, že sa staneme vágne Ježišovým hnutím. Ale Cirkev je znamením a sviatosťou jednoty celého ľudstva v Kristovi (LG 1) tým, že zahŕňa oboje. Prebývame na hore a už teraz ochutnávame slávu. A súčasne kráčame do Jeruzalema, na prvú synodu Cirkvi.
Ako by sme mali toto nevyhnutné napätie prežívať? Všetka teológia tryská z napätia, ktoré napína luk, aby vystrelil šíp. Rovnaké napätie sa skrýva v jadre Jánovho evanjelia. Boh si tvorí svoj domov v nás: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ (Ján 14,23). Ale Ježiš nám tiež sľubuje, že náš domov bude v Bohu: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby nebolo, povedal by som vám, že odchádzam vám pripraviť miesto?“ (Ján 14,2).
Keď uvažujeme o Cirkvi ako o domove, jedni myslia predovšetkým na Boha, ktorý prichádza domov k nám, a druhí hlavne na to, že smerujú domov k Bohu. Obe skupiny majú pravdu. Zahrňme do svojich sympatií i tých, ktorí smýšľajú inak. Je nám drahé dôverné ústranie na hore, ale zároveň schádzame dolu a smerujeme k Jeruzalemu, ako tuláci, ktorí nemajú kde hlavu složiť. „Toho poslúchajte!“
Najprv teda býva Boh s nami. Slovo sa stalo telom v palestínskom Židovi prvého storočia, vychovanom v zvykoch a tradíciách svojho ľudu. Slovo sa stáva telom v každej kultúre: keď sa díva na scénu Zvestovania v talianskom výtvarnom umení, spatříme rozkošnú stavbu z mramoru, s oknami otvorenými do olivového hája a záhrad plných ruží a ľalií. Holandskí a vlámski majstri znázorňujú Máriu u roztopených kameňov, teplo zachumlanú, aby neprechladla. Nech už je váš domov akýkoľvek, Boh prichádza, aby v ňom prebýval. Tridsať tichých rokov prebýval Boh v Nazarete, v bezvýznamnej diere. Natanael znechutene zvolal: „Môže z Nazareta vzejít niečo dobré?“ (Ján 1,46). Filip odpovedá len „poď a pozri sa“.
Všetky naše domovy sú Nazaretom, kde prebýva Boh. Svätý Charles de Foucauld /1858–1916/ hovoril: „Nech je Nazaret vaším vzorom, v celej svojej prostote a šírke… Životom Nazareta môžete žiť kdekoľvek. Žite ho tam, kde to najviac prospeje vašim blížnym.“ (3). Ať sme kdekoľvek, ať máme čokoľvek na práci, Boh prichádza, aby zostával s nami: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto uslyší môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdeme a budeme jesť u neho a on u mne.“ (Zj 3,20).
V srdci uchovávame miesta, kde sme sa stretli s Emanuelom, „Bohom s nami“. Milujeme liturgické obrady, v nichž jsme postřehli božskou krásu, kostely našeho dětství, lidové pobožnosti. Sám mám rád rozlehlé benediktinské opatství, kam jsem chodil do školy a kde jsem poprvé pocítil, že brány nebe jsou otevřené. Každý máme svou horu Tábor, kde jsme zahlédli Boží slávu. Toliko to potřebujeme! Tehdy, když se obřady mění, když se bourají chrámy, zakoušejí lidé nesmírnou bolest, jako by byl stržen jejich domov v Církvi. Jako Petr chceme zůstat.
Každá miestna cirkev, každý kostol je domovom Božím. Panna Mária sa zjavila v anglickom Walsinghamu – veľkej stredovekej svätyni, v Lurdoch, v mexickom Guadelupe, poľskej Čenstochovej, v La Vang vo Vietname a v Donglu v Číne. Tie miesta si nijak nekonkurujú. U nás v Anglicku hovoríme, že máme dve správy: „Tá dobrá – Boh ťa miluje. A tá zlá – úplne rovnako miluje kohokoľvek iného.“ Svätý Augustín povedal: „Boh miluje každého z nás, ako by sme boli jediní na svete.“ (4). V Alžíre, v bazilike Panny Márie, Matky Afriky je nápis: „Priez pour nous et pour les Musulmans“, „oroduj za nás i za moslimov“.
Často sú to práve kňazi, pre koho je ťažké prijať synodnú cestu. My ako klérus tíhneme k posvätným miestam a k liturgii, ktorú tu slávime. Kňazi potrebujú silný pocit identity, esprit de corps, príslušnosť ku spoločenstvu. Ale kým by sme boli v Cirkvi oslobodenej od klerikalizmu? Ako si môže klérus osvojiť identitu, ktorá nie je klerikálna? To je pre obnovenú Cirkev veľká výzva! Zkusme bez strachu prijať nově pochopený bratský rozmer služobného kňazstva. Možno objavíme, že táto „strata“ identity je v skutočnosti neodmysliteľnou súčasťou našej kňazskej totožnosti. Je to povolanie nechať sa pozdvihnúť nad všetky identity, veď to, „čím budeme, nie je ešte zrejmé.“ (1 Ján 3,2).
Dnes Boh prebýva na miestach, ktorými svet pohŕda. Dominikán Frei Betto /*1944/ vypráva, ako Boh prišiel zdieľať domov do brazilského väzenia, kde boli väznení jeho spolubratia, ktorí sa vzopreli diktátorskému režimu /1964-1985/: „O Vianociach, o slávnosti Pánovho príchodu domov na tento svet, zavládla všade radosť. Vianočná noc vo väzení… Teraz celé väzenie vyzpěvuje, akoby sama naša pieseň, šťastná a slobodná, mala rozeznieť celý svet. Z ženských cel sa rozlieha spev a my tlieskame… Každý tu vie, že sú Vianoce, že niekto znova prichádza na svet. A naše piesne dosvedčujú, že i my sme sa znova narodili, aby sme bojovali za svet bez sĺz, nenávisti a útlaku. Je to fakt zážitok, vidieť mladé tváre pritištené k mriežkam, ako chcú vyzpívať svoju lásku. To nelze zapomenout. Není to podívaná pro naše soudce, státní zástupce ani policisty, kteří nás zatkli. Pro ně by byla krása této noci k nesnesení. Tyrani se bojí i pousmání, natož rozesmáté tváře.“
Chceli by sme sa – ako Peter – utáboriť každý na svojom vlastnom „Táboru“, kde vnímame Pánovu krásu. To je dobre! Ale „Toho poslúchajte!“ Tešíme sa z tých chvíľ, ale potom je treba zostúpiť dolu a ísť do Jeruzalema. V určitom zmysle sa musíme stať bezdomovcami: „Lisky majú doupata a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kam by hlavu položil.“ (Lk 9,58). Učeníci šli do Jeruzalema, do Svetého mesta, kde prebýva Božie meno. Ale Ježiš umiera za hradbami, pre všetkých, ktorí za hradbami žijú. Podobne – mimo tábor – sa Hospodin zjavoval svojmu ľudu na púšti. James Alison /*1959/ napísal: „Boh je medzi nami ako ten, kto bol vyvrhnutý“. (5). Ježiš trpel za bránami mesta, aby nás posvätil svojou krvou. Vyjdime teda za ním mimo tábor a znášajme urážky, ktoré znášal On (srov. Žid 2,12).
Arcibiskup Carlos Azpiroz da Costa /*1956/ bol léta predstaveným bratří kazatelů. V tej dobe napísal svoje dominikánske rodine: „Boha potkáváme mimo tábor, mezi všemi těmi ‚druhými‘, kteří byli vyhnáni ven. Putovat znamená vyjít ven z institucí, vystoupit z kulturně podmíněného způsobu vnímání a názorů, protože setkání s Bohem, jehož nelze ovládat ani kontrolovat, se odehrává právě ‚mimo tábor‘. ‚Mimo tábor‘ se setkáváme s Druhým, který je odlišný, a kde objevujeme, kdo jsme my a co máme dělat.“ (6). Jenom když vyjdeme ven, dospějeme domů, kde „už není Žid anebo Řek, už není otrok anebo člověk svobodný, už není muž anebo žena; všichni jsme jeden v Kristu Ježíši.“ (srov. Gal 3,28).
V osmdesátých letech, kdy Církev hledala svůj postoj k nemoci AIDS, jsem navštívil jednu londýnskou nemocnici. Pan primář se zmínil, že tam mají mladého muže, který se dožaduje kněze jménem Timotej. Díky Boží prozřetelnosti jsem mu krátce před smrtí stihl udělit poslední pomazání. Projevil přání, aby jeho pohřeb proběhl ve westminsterské katedrále, v samém centru anglického katolicismu. Byl obklopen obyčejnými lidmi, kteří ve všední den přišli na mši svatou, a byl také obklopen HIV pozitivními, zdravotními sestrami, lékaři a přáteli gayi. Ten, který byl vždy na periferii – kvůli své nemoci, kvůli své sexuální orientaci a teď především proto, že byl mrtvý – se ocitl v centru dění. Obklopen lidmi, jimž je Církev domovem, i lidmi, kteří by normálně do kostela nevkročili.
Naše životy jsou syceny tradicí a pobožnostmi, které jsou nám drahé. Trápí nás, když o ně přicházíme. Ale musíme brát ohled na všechny, kdo se v Církvi zatím doma necítí: na ženy, které si připadají nedoceněné v patriarchálním systému starých bílých mužů jako jsem já. Na lidi, pro které je Církev příliš západní, příliš latinská, příliš koloniální. Musíme směřovat k Církvi, v níž se budou cítit ve středu, ne na okraji.
Když Thomas Merton /1915–1968/ konvertoval ke katolické víře, objevil že „Bůh, jehož střed je všude a hranice nikde, mě našel.“ Obnova Církve je podobná zadělávání chleba. Člověk shrnuje kraje těsta doprostřed a roztahuje zpět, až se vzduch dostane všude. Chléb se hněte stálým převracením toho, co je uprostřed a co na okraji… Chléb Boží, jehož střed je všude a obvod nikde, chléb, jenž nás nalézá.
Poslední kratičké slovo: při přípravě na synodu se znovu a znovu vracela otázka: „Jak se můžeme cítit doma v Církvi spojené s tak hroznými skandály sexuálního zneužívání?“ Pro mnohé to byla ta poslední kapka. Sbalili se a odešli. Položil jsem tuto otázku na setkání ředitelů katolických škol v Austrálii, kde byla Církev sexuálními skandály strašlivě znetvořena. Jak to, že zůstali? Jak to, že jsou stále doma?
Jeden z nich tehdy citoval Carla Carretta /1910–1988/, člena Foucauldovy kongregace Malých bratrů Ježíšových. Carretto dobře vystihuje ambivalenci Církve, která je i dosud není mým domovem, která Boha odhaluje i skrývá.
„Tolik ti toho musím vytknout, má Církvi, a stále tě tolik miluji! Způsobila jsi mi víc utrpení než kdokoliv jiný, a přece nikomu nedlužím víc než tobě. Tolik bych si přál tě někdy vidět zničenou, a pritom tolik potřebuji, abys byla. Tolikrát jsi mě pohoršila, a přece ty sama mi dáváš pochopit svou svatost. … Ani nespočítám, kolikrát jsem chtěl prásknout dveřmi své duše, přibouchnout je před tebou – a stejně pořád, každou noc, tolik prosím, abych směl zemřít v bezpečí tvé náruče! Ne, já nemohu být bez tebe, vždyť jsem jedno s tebou, i když nejsem zcela ty. A taky – kam bych šel? Budovat jinou církev? Vždyť nemohu vybudovat církev bez těch samých chyb … protože ty chyby jsou moje.“
Na konci Matoušova evangelia Ježíš říká: „Hle, já jsem s vámi po všechny dny až do konce světa!“ Jestliže Pán zůstává, jak bychom my mohli odejít? Bůh si učinil svůj domov v nás, se vší naší skandální omezeností. Učinil si ho navždy. Bůh zůstává v Církvi, i se vší korupcí a zneužíváním. Musíme tedy zůstat i my. Bůh zůstává s námi, aby nás vyvedl do širokých, vzdušných prostor svého Království. Potřebujeme Církev, svůj časný domov, se všemi jeho slabostmi, ale také se musíme nechat „okysličit“ Duchem svatým, nadechnout se vzduchu našeho budoucího domova, domova bez hranic.
(1) W. S. Gilbert, The Gondoliers, 1889
(2) Evangelii Gaudium, 47.
(3) Cathy Wright LSJ, St. Charles de Foucauld: His Life and Spirituality, p. 111
(4) Vyznání, kniha 3
(5) Knowing Jesus, s. 71
(6) Letter to the Order on Itinerancy
