Bože, ako môžeme byť hodní toho, že sa stávame Tvojou hrou? Ako len môžeš takto ponížiť, aby si o nás takto usiloval? Ako len môžeš svoj Majestát pokořiť natoľko, aby si o nás usiloval tak, ako ubohý milujúci človek usiluje o človeka? S veškerým pôvabom, s veškerým kúzlom, s veškerým žiarom, s veškerou mocou! Bože, kto sme my, že Ťa smieme milovať!
Bože, Ty to musíš učiniť sám, Ty musíš svoju ruku položiť na naše oči, aby sa odvážili pohlédnout do Tvojich očí. Ty musíš svoju ruku položiť na naše srdce, aby sa odvážilo tlouci smerom k Tvojmu srdcu. Ty musíš svoju ruku položiť na naše ruky, aby sa odvážili Ťa objať, Bože, prosíme Ťa, vezmi si nás! Bože, prosíme Ťa, prinúť nás! Bože, prosíme Ťa, čiň si s nami, čo chceš, aj keby to vyzeralo hlúpo, ba úplne najhlúpejšie a zdalo sa, že s nami hráš svoju hru, keď prichádzame a odchádzame, keď prcháme a objímame!
Bože, vezmi si nás, Bože, prinúť nás, Bože zahrň nás úplne do seba, Bože, prinúť nás k Tvojej láske!
Bože, akoby sme sa mohli odvážiť, akoby sme sa mohli odvážiť povedať: Bože, hraj sa s nami tak, ako sa hráš rád!
(Erich Przywara SJ /1889–1972/, Modlitby tohto veku, 23; v dobe 2. svetovej vojny)
