P. Fernando Millán Romeral, O.Carm.
Toto slová povedal generálny prior nášho rádu, P. Fernando, v decembri minulého roka v Ríme počas stretnutia predstavených provincií, generálnych komisariátov a generálnych delegatúr nášho rádu, ktorí sú vo svojej funkcii nováčikovia. Pretože vykonávanie autority patrí k životnej úlohe takmer každého z nás a pretože myšlienky P. Fernanda sú svieže, ponúkame ich širšiemu okruhu čitateľov.
Očakávané stretnutie
Predovšetkým vám veľmi ďakujem, že ste prišli na toto stretnutie „nových provinciálov“. Táto myšlienka v našom ráde už nejaký čas uzrávala. Už na generálnej kapitule v roku 2007 sa hovorilo o možnosti, že by všetky čerstvo zvolené provinciálne rady strávili niekoľko dní v Ríme, aby spoznali, ako funguje kurie a ako najlepšie môžu koordinovať svoju prácu. Táto myšlienka bola vtedy zamietnutá, ani nie tak z ekonomických, ako skôr z logistických dôvodov, pretože bolo veľmi ťažké zorganizovať niečo poriadne pre všetky rady rádu.
Konečne máme príležitosť tu v našom Medzinárodnom centre sv. Alberta, kde nás vždy prijímajú s bratrsou láskou, sa stretnúť, aby sme sa mohli spoločne zamýšľať, lepšie sa poznať a tiež aby ste mohli zblízka spoznať, akým spôsobom fungujú ústredné orgány rádu, ktorého sme všetci členmi. Som veľmi vďačný P. Christianovi Körnerovi, P. Franciscovi de Sales Alencarovi Batistovi a P. Johnovi Keatingovi, ktorí toto stretnutie s veľkou láskou pripravili.
Autorita v službe bratstva
Vo svojom príspevku by som chcel s vami iba zdieľať niekoľko myšlienok, ktoré považujem za dôležité z širšieho hľadiska. Mám hovoriť o téme: autorita v službe bratstva. Autorita znamená postavenie, ale zároveň znamená oveľa viac: postoj, vyhlásenie zámerov, hlboké presvedčenie. Keď som bol v roku 2007 po prvýkrát zvolený do funkcie generálneho priora, P. John Malley (ktorý bol generálnym priorom v rokoch 1983–1995) mi dal radu: „Enjoy the brethern!“ (Raduj sa z bratov! Doslovne: užívaj si bratov!) Mnohokrát som si (neskôr) na túto vetu, heslo, spomenul: niekedy s nadšením, niekedy s ťažkosťami a skepticizmom, inokedy s vierou a s nádejou... Pretože bratstvo je nielen základ, o ktorý sa autorita v živote mendikantského rádu opiera (predstavené volí kapitula), ale je tiež jedným z hlavných cieľov, k nimž autorita smeruje. Autorita slúži opravdovému bratstvu.
Som si dobre vedomý toho, že v praxi, v skutočnom živote, v problematických a zložitých situáciách to nie je vždy jednoduché. Často sa cítime v pokušení klesať na mysli, hovoriac si, že to nemá cenu, alebo že bratia (komunita, provincie) nás nemôžu ničím (kladným) prekvapiť. Ako som povedal na provinciálnych kapitulách (citujem z listu provinciálnym kapitulám z druhého obdobia svojej služby 2011–2013), tento postoj je pochopiteľný a ľudský, ale hlboko odporuje nielen našim rehoľným sľubom, ale dokonca našej viere.
Náklonnosť k tomu, čo je naše (t.j. spoločné), nie je iba zdvorilým odporúčaním alebo pocitom súdržnosti či sektárstva, jedná sa o teologálnu záležitosť. Jedna z najprekvapivejších viet Písma, v úvode Janovho evanjelia, hovorí: Ho Lógos sarx egéneto, Slovo sa stalo telom (Jan 1,14). Tertulián v krásnej slovnej hračke ide ešte o krok ďalej: ak sa Slovo stalo telom (Verbum caro factum est), potom telo (teda dejiny, zraniteľnosť, rozporuplnosť, slabosť a ľudská prirodzenosť) sú stredobodom, osou, cestou, ktorá nás vedie k spáse (caro cardo salutis).
Tí, ktorí sami seba oproti ostatným v provincii považujú za až príliš aktívnych, príliš intelektuálnych či príliš dôsledných a zbožných, zistia, že majú malú vieru v základnú kresťanskú pravdu, že totiž telo (t.j. bratia okolo mňa, život v jeho krehkosti a protikladoch, život „s malým ž“) je stredobodom spásy. A zabúdajú, že keď Boh je Boh prekvapenia, potom aj moji bratia z komunity, v provincii, atď. ma môžu prekvapiť, pretože v sebe nesú tajomstvo Boha.
Pastoračný a duchovný rozmer autority
V tejto dobe, v ktorej žijeme a ktorá je zložitá a zároveň úžasná, vaša služba provinciálov, delegátov a predstavených komisariátov nie je ľahká. Som si toho dobre vedomý (človek nemusí byť Einstein, aby si toho všimol!). Niekedy mi niektorí z vás hovoria, že by radšej pracovali vo farnosti alebo v škole, organizovali duchovné cvičenia alebo pracovali v misiách. V týchto bratrsko rozhovoroch vám obvykle hovorím, že aj vaša služba predstavených má hlbokú pastoračnú dimenziu. Provincia je vašou farnosťou a v nej je potrebné povzbudzovať, liečiť rany, sprevádzať, znovu získavať ľudí, viesť rozhovory, napraviť... a mnoho ďalšieho v rôznych situáciách nášho ľudského života.
Tento „pastoračný rozmer“ služby predstaveného nesmieme prehliadať. A spolu s ním je tiež potrebné vidieť veľkú hodnotu jej duchovnej stránky, niečoho úplne nevyhnutného a zásadného. Nemôžeme zabúdať, prečo vykonávame túto službu, pre koho a pre Koho ju vykonávame, aký je posledný zmysel našej práce, našich starostí... Musíme sa často vracať k prameňu nášho povolania, k prvotnej láske (o ktorej toľko hovorí pápež František), k najvlastnejšiemu zmyslu toho, čo sme a čo robíme. V opačnom prípade sa ocitáme v nebezpečenstve, že sa z nás stanú pouhí administrátori, byrokrati, chladná a vzdialená „druhá inštancia“, ktorá pre brata v nepríjemnostiach nemá slovo povzbudenia ani slovo citu.
Niekedy sa hovorí: „Ty si predstaveným? To z teba urobí svätca.“ Keď sa to povie takto, má tá veta zvláštny podtón. Ak nie priamo negatívny, v najmenšom určite nie povzbudzujúci. Vyvoláva dojem, že byť autoritou je kríž, ktorý musíme znášať – s odporom alebo hrdinsky a asketicky. A čiastočne to môže byť pravda. Ale byť autoritou je tiež priestor k posväteniu v inom zmysle: je to kairos, pokorná služba, príležitosť zdieľať s bratmi to, čo v sebe nesieme, a nechať sa nimi obohacovať. Včera sme od opata Edmunda Powera OSB počuli, že táto služba bratrom nám môže pomôcť rásť v súcite. Naprosto s ním súhlasím: ak túto službu žijeme čestne, vážne, veľkoryso... získavame pokornú múdrosť, ktorá nás vedie k tomu, aby sme sa na blížneho i na seba samých dívali chápajúcimi, milosrdnými, múdrymi očami.
Možno je preto vhodné hneď na začiatku priznať, že sme krehkí a obmedzení, že sme bratia, ktorí potrebujú svojich bratov. Provinciál nie je žiadny Superman (ani jím nemá byť a tým menej niečo také predstierať). Je to brat, ktorý na seba – sám krehký ako oni – berie službu svojím bratom. A ešte viac (a zvlášť v našej dobe!): predstavený je zraniteľný (to je krásne slovo!), pretože nemá (plnú) kontrolu nad svojím životom, pretože sa mu doň premieta život provincie, život bratov a ďalšie udalosti. Jeho vlastné projekty, osobné plány, dokonca aj sny, sú podriadené komunite, ktorej slúži. Pamätám si, že ma v tejto súvislosti veľmi oslovil denník Daga Hammarskjölda (Milníky), ktorý bol generálnym tajomníkom OSN v rokoch 1953–1961 a ktorý uprostred všetkých povinností vyplývajúcich z jeho politických funkcií s veľkou zodpovednosťou prežíval skutočnú mystickú skúsenosť následovania Krista a skutočnú vieru bez výhovoriek, zľahčovania a uhýbania. Pozrime sa na toto malé svedectvo:
Úspech: na česť Božiu, alebo tvoju vlastnú? Pre pokoj ľudí, alebo tvoj vlastný? Na tvojich odpovediach záleží výsledok tvojho snaženia...
Preto nepodceňujme dôležitosť tohto duchovného rozmeru autority. Je niečím, čo autoritu samotnú predchádza; a na duchovnej úrovni našej autority bude do značnej miery závisieť náš úspech.
Neztrácať zo zreteľa evanjelium
U koreňa toho, o čom hovorím, sa nachádza zmysel a štýl autority podľa evanjelia. Ježiš často zdôrazňuje, že prišiel slúžiť. Porovnáva sa so služobníkom, ktorý pripravuje stôl k jedlu, nie s pánom, ktorý sa posadí a čaká, až bude obslúžený (Lk 22,27). Podľa mňa práve toto je jedným z ťažisk pontifikátu pápeža Františka: vrátiť sa k tomu podstatnému, ryzímu z evanjelia a nedopustiť, aby sme sa utopili v štruktúrach, kánonoch, aktivitách a teológiach...
A veľmi dobre to nadväzuje na naše karmelitánske charizmu, ktoré nás vedie k tomu, aby sme sa oprostili od všetkého, čo nie je podstatné, a aby to, čo podstatné je, znovu naplnilo náš život a naše srdce.
Včera otec opat z kláštora sv. Pavla za hradbami zdôrazňoval dôležitosť tohto „vyprázdnenia“, t.j. kénosis. Nemôžeme zabúdať, že Kristus prišiel na tento svet tak, že sa všetkého vzdal, ponížil sa, „nič nelipol na tom, že je rovný Bohu“ (Flp 2,6–11). Táto spiritualita je veľmi hlboká. Nie je to marketing alebo kozmetická úprava, nie je to volebné propagácie alebo pastoračná stratégia. Znamená to žiť autoritu podľa príkladu učiteľa, ktorý zomrel na kríži.
To všetko sa má prejaviť v našich konkrétnych postojích, čo nie je vždy jednoduché. Napríklad ako trpezlivosť s ťažkým bratom, úprimný rozhovor, schopnosť odpustenia (to je veľmi dôležité), určitá schopnosť znášať poníženie, nákazlivé odhodlanie, stálosť a vytrvalosť, veľkorysosť, darovanie vlastnej energie a vlastného času ... a vlastného života!
Také svedectvo života (a opakujem – s prostotou človeka, ktorý pozná svoju krehkosť) nepochybne prinesie plody. Snáď nebudú okamžité ani ohromujúce, neobjavia sa v našich časopisoch ani na webových stránkach, ale prinesú oveľa hlbšie a trvalejšie účinky (myslím, že s tým všetci máme skúsenosti). To všetko naprosto neznamená stratu zodpovednosti, ktorú máme a ktorá nám prísluší. Neznamená to opustenie úlohy, ktorú by sme mohli nazvať „výkonnou“ (i keď mne osobne sa tento výraz moc nepáči), nýbrž vykonávať ju bratsky, s láskou, pochopením, zkrátka podľa evanjelia.
V tejto súvislosti sa ma veľmi dotýkajú slová Dona Tonina Bella (italského biskupa, na procese jehož blahorečenia sa pracuje), ktoré som počul na stretnutí generálnych predstavených rôznych rádov a ktoré môžeme vzťiahnuť na našu službu:
„Viera nás činí veriacimi, nádej nám dáva dôveryhodnosť, ale iba láska spôsobuje, že nám ľudia veria.“
Mendikantský štýl
Ako už som podotkol, v žobravých rádoch prežívame autoritu typickým a špecifickým spôsobom. V našom prípade nemluvíme toľko o „predstavenom“ (tento všeobecnejší výraz je vlastný skôr moderným kongregáciám), ani o „opate“ (čo je výraz typický pre mníšske rády, podčiarkuje myšlienku „otcovstva“ predstaveného). My používame výraz „prior“, ktorý ukazuje a zdôrazňuje iný rozmer. Predstavený je brat zvolený komunitou, aby po určitú dobu vykonával toto poslanie. Taká dočasnosť služby je pre nás typická (a je tiež veľmi zdravá). Spomínam si, ako raz otec jedného študenta z našej provincie, pôvodom z Pobrežia Slonoviny, prišiel za ním na návštevu do nášho domu v Madride. Otec bol vo svojej krajine vplyvným politikom. Ukázali sme mu školu. Bolo leto a jeden brat natieral okná a dvere. Predstavili sme ho a povedali sme mu, že otec X bol pred niekoľkými rokmi provinciálom. Keď sme vychádzali, otec nášho študenta bol veľmi prekvapený, takmer pohoršený, a povedal svojmu synovi: „Niekto, kto bol šéfom, sa teraz zaoberá natieraním okien? Taký život sa mi pre teba nepáči!“
V novembri 2013 pri stretnutí generálnych rehoľných predstavených s pápežom Františkom, hovoril pápež pri rôznych príležitostiach o úlohe predstavených. Povedal, že predstavený má ísť v čele skupiny, komunity, bratov (tvorivo otvárať cestu a dávať príklad); ale má ísť tiež uprostred skupiny (ako brat, ktorý zdieľa s ostatnými ich radosť a smútok); a rovnako tak musí ísť vzadu (povzbudiť skleslých a tých, ktorí idú pomalšie, a takisto aby sa sám nechal viesť skupinou ako „vedený vedúci“, pretože aj skupina môže prozíravě tušiť, kadiaľ sa vydať). Neskôr pápež tento obraz vztiahol na biskupskú službu – v čl. 31 dokumentu Evangelii Gaudium.
Na tom istom stretnutí (ktoré pre mňa bolo skutočnou milosťou), zdôraznil pápež potrebu nežnosti v rehoľnom živote a tiež pri vykonávaní autority (dokonca – to sú pápežova slová doslovne – „v rehoľnom živote mužov“). To môže mnohé prekvapiť. Avšak nežnosť (autentická, nie presladená alebo vtíravá, hlboká, teologálna a zároveň veľmi ľudská) je podstatným prvkom života ľudskej bytosti. Rehoľný život (možno práve preto, že je rehoľný) má byť hlboko ľudský. Autorita sa nestráca tým, že sa nechá priestor pre cit. Nestráca sa čas, keď „sa stráca čas“ s bratmi. Raz som čítal, že veľký človek je ten, ktorý je schopný strácať čas malými vecami. Drobné pozornosti, zavolanie, slovo ospravedlnenia alebo citu v ničom nesnižujú ani nezmenšujú vážnosť ani dôstojnosť našej služby. Dajme na pápeža, keď hovorí, aby sme sa nebáli nežnosti a aby sme jej vo svojom živote urobili miesto.
Ďalším dôležitým rysom mendikantského života je tzv. „kapitulná kultúra“, alebo ešte lepšie povedané „kapitulná spiritualita“. V iných spoločenstvách sa viac zdôrazňuje osobná, vertikálna, priama autorita. I to má nepochybne svoju hodnotu. V našom prípade sa zdôrazňuje niečo iné: Boh prehovára, keď sa zhromaždí komunita (v konvente, v provincii alebo ráde). Táto kapitulná štruktúra veľmi dobre zodpovedá dnešnej dobe (vyzerá demokratičtějšie, dáva priestor dialógu a spoločnému hľadaniu, necháva bratov, aby vyjadrili svoj názor), ale v tom nie je jej skutočná hodnota. Tá spočíva v teologickom presvedčení, ktoré sa za ňou skrýva: Boh prehovára v spoločenstve.
Avšak kapitulná dynamika nie je jednoduchá: vyžaduje a predpokladá spiritualitu, úctu k druhému, ľudskú zrelosť potrebnou k tomu, aby sme mohli konfrontovať svoje názory, a keď na to príde, odhodlane a veľkoryso prijali rozhodnutia, s ktorými možno nesúhlasíme.
Odvážil by som sa povedať, že kapitulná dynamika vyžaduje „obrátanie“. Človek sebecký, rozmarný, ktorý vnucuje druhým svoje predstavy a nenapraviteľne nepočúva, ťažko túto dynamiku pochopí a prijme. Skĺbenie úlohy kapituly a úlohy priora je jedným z mechanizmov, na ktorých závisí kvalita našej súčinnosti i nášho rehoľného života. Aniž by sme upadli do modelu uprednostňujúceho spoločenstvo (to nie je kapitula) či do modelu autoritárskeho a monarchického (ktorý je nám cudzí), máme hľadať spoločné dobro spoločne: komunita a prior. Možno sme v dobe po Druhom vatikánskom koncile nevedeli oba prvky dobre vyjadriť. Nepochybne to predstavuje dôležitú výzvu pre náš život v nasledujúcich rokoch.
Bez dramatizovania... sme povolaní k radosti
Na záver tejto krátkej úvahy by som vás chcel vyzvať, aby ste nasledujúce roky v službe provinciálov prežívali v radosti. O trápenie, konflikty, sklíčenosť a neklid nebude núdza. Ale nepreháňajme a nedramatizujme. Prichádza tiež mnoho okamihov, keď zažívame radosť, krásu, bratstvo. Prežívame situácie, keď skrze bratov zakúšame krásu nášho povolania. Nebuďme tak precitlivení na to negatívne, že by sme neboli schopní vnímať „krásu Karmelu“ a radovať sa z nej. Ja (možno som trochu naivný) som Bohu veľmi vďačný za toľko situácií, toľko svedectiev a toľko prejavov lásky, ktoré mi v týchto rokoch skrze bratov a sestry na Karmelu daroval.
Musíme sa nasadiť a byť veľkorysí, ale tiež byť vďační. Majme na zreteli svoj úkol (čo ešte musíme urobiť, čo nerobíme dobre, čo chýba, čo nefunguje...), ale tiež ten dar, ktorý každý brat nosí v sebe. Nenechajme sa strhnúť pseudoduchovnými, okázalými alebo poraženeckými rečami. Nenechajme si negatívnymi a apokalyptickými štatistikami (napriek tomu, že ich berieme vážne) ukradnúť radosť. Nedeľa sa hrdinami, ktorí sa stoicky obetujú, ale buďme bratmi, ktorí pokorne a proste slúžia. Napriek tomu, že naříkať si je ľudské a je to ľahko pochopiteľné, nepodporujme „kultúru sťažovania si“, ale vďačnosť.
Nezabudnime, že ako karmelitáni sme povolaní k kontemplácii, to znamená objavovať a kontemplovať mnohé znamenia Božej prítomnosti v našom živote a radovať sa z nich. Tieto znamenia môžu byť slabé, krehké (znovu ide o kénosis!), a dokonca zdánlivo protichúdnymi. Len veľké a vznešené duše objavia Boha v maličkostiach. Nestratíte pri svojej službe túto citlivosť.
Nech nám v tomto ťažkom a krásnom poslaní Mária, naša Matka a Sestra, a všetci karmelskí svätí pomáhajú a dávajú svetlo.
Zo španielčiny preložila Jája Vanišová.
