Blog

Nasledujúca meditácia zaznela v utorok 3. septembra 2013, prvý deň generálnej kapituly Rádu bratov blahoslavenej Panny Márie Karmelskej, a predniesla ju sr. Miriam Tamiano, OCarm., predstavená kláštora mníšok v Cerreto (Taliansko), v ktorom bola táto ikona „napísaná“ (1).

Každá karmelitánska mariánska ikona pripomína a snaží sa zviditeľniť vzťah medzi Máriou a jej Synom. Od IV. storočia sa autori spôsobom zobrazenia pokúšajú zachytiť základné aspekty mariológie, predovšetkým teologický aspekt: Mária ako Theotokos (Bohorodička) – tento titul ukazuje jej úlohu v dejínach spásy – a duchovný aspekt: jej poslanie prímluvkyně. (2)

Na tejto ikone je Mária predstavená ako Virgo purissima (Panna najčistejšia): jej panenstvo (3) a krása jej duše sú verným znamením toho, že je plná milosti (Lk 1,28). Mária nám tu ukazuje cestu, ktorou je Ježiš, Božie Slovo, a gestom svojej pravej ruky tak evangelizuje. Ako Matka evangelizácie, okrášlená neposkvrnenosťou svojho tichého a pokojného ducha (1 Petr 3,4), ktorý je pravou ozdobou ľudskej bytosti a vyžaruje z celej osobnosti, sa dôverne dotýka ľudského srdca. Dívá sa prežiareným pohľadom, usmieva sa a jej vlídnosť sa odráža aj v jej gestách. Umiestnenie štyroch svätcov pôsobí harmonicky, sú k nám otočení čelom podobne ako Mária a Ježiš a sú obklopení svätozárou (4) viditeľne vymedzenou bielym obtažením.

Na ikone vidíme ľudí pretransformovaných: svätých. Ich vyobrazenie, symbolizujúce ich oslavenú prítomnosť, nie sú umiestnené ako zvyčajne v dolnej časti u Máriiných nôh pod jej plášťom. Ich celé postavy sú symetricky rozmiestnené v štyroch rohoch ikony, akoby v níkach, čoho je dosiahnuté rôznou žiarivosťou zlata. Totéž vidíme okolo Máriinho vyobrazenia, ktoré tiež žiari oslavenou prítomnosťou. Sv. Albert Jeruzalemský, sv. Terézia z Ávily, sv. Titus Brandsma a sv. Mária Magdaléna de’ Pazzi nie sú na ikone rozmístěny podľa nejakého časového či priestorového kľúča. Ich prítomnosť medzi nami môžeme kontemplovať priamo tu a teraz. Nie sú mimo čas, ale sú „nadčasoví“, teda: sú prítomní v celých dejinách a sú prítomní aj teraz, v našej súčasnej dobe.

Ich jasné, žiarivé a povznášajúce postavy, symboly pravdy a čistej priehľadnosti, sú obklopené zlatým svetlom, ktoré vychádza zvnútra ikony a pôsobí dojmom, že chce týchto svätých premeniť na svetlo, ktorým je sám Boh, Slnko spravodlivosti, zjavujúce svoju prítomnosť. Postavy bl. Tita a sv. Magdaleny sú situované v spodnej časti – v základe – ikony, zatiaľ čo sv. Albert a sv. Terézia vyzerajú, akoby sa vznášali v priestore a ich stylizácia je výnimočným prejavom premeny ľudských možností, pričom stále rešpektuje ich ľudskosť. Akási „striedmosť vyobrazenia“ postáv akoby naznačovala ich pohyb vstříc tomu, čo je večné, podobne ako tichý plameň, ktorý žiari v ich očiach. Mária stojí na rovnej ploche, je odetá do najnádhernejších šiat, ktoré v kombinácii so žiari bieleho plášťa hrajú dúhovými farbami. Hoci je Mária odetá do karmelských farieb (tunika a plášť), rôzne odtiene modrej a purpurovej, ktoré tu presvitajú, vypovedajú o vernosti tradičnému kánonu zobrazovania Máriu s označením Hodegetria (tá, ktorá ukazuje cestu). Jazyk tradičnej ikonografie je jednoduchý a univerzálny.

Pretransformovaná a takto stylizovaná ľudská postava vypovedá o skúsenosti vnútorného svetla, ktoré potom preniká aj jej fyzické rysy. Stáva sa bytosťou svetla, ktoré je patrné najmä v tvári (5).
Iba sv. Terézia sa díva priamo na Matku Božiu, pohľad ostatných svätcov smeruje k pozorovateľovi, k tomu, kto sa modlí, teda k nám. Ikona umožňuje stretnutie s tými, ktorí na ňu hľadí, a sice na mnohých rovinách. Už to nie sme my, kto sa díva na obraz, ale zakúšame – tak ako pred každou ikonou –, že ona sa dívá na nás. Hľadi na nás oči svätcov, ale na rozdiel od iných obrazov, z ktorých nás oči portrétovaných osôb sledujú pri každom pohybe, pohľad ikony nám ponecháva slobodu. Slobodu uhýbať alebo odpovedať na pohľad toho, kto z nej na nás hľadí. Ikona nás nenúti odpovedať. Napriek tomu sú postavy ikony pred nami tu a teraz, nehľadiac na nás z nejakého vzdialeného miesta.

Postavy karmelských svätých sú stylizované jednoducho a žiariace plášte, ktoré pokrývajú „pozemské“ farby ich tuník (i odevu sv. Alberta), sú akoby predĺženým oživeným vyžarovaním priehľadného šatu Matky Božej. V Máriiných farbách vidíme odraz neba i najväčších hlbín. Okrem belosti jej závoja – priehľadnej belosti! – v ňom presvitá aj červená farba ohňa, a človek, ktorý naň hľadí, je akoby zahalen oblakom, ocitá sa v objatí nádeje a spásy.

Na všetkých ikonách, na ktorých Mária ukazuje cestu ku Kristu (ako Hodegetria), nájdeme v jej znázornení dva dôležité momenty: Máriinu tvár s očami potemnenými v kontraste s jasom čela a nosu, čo robí jej postavu akosi melancholickou, aj keď i naďalej pôsobí uvoľnene, a dieťa Ježiša, sediaceho na jej ľavej ruke v pozícii kráľa (6), mierne natočeného k Matke: on je prameňom božstva a svetla, on je evangelizátor par excellence, ako aj zvestovanou „dobrou správou“ (evangeliem). Hoci je to Mária, kto Ježiša „predstavuje“, ona prijíma svetlo od neho, a týmto spôsobom sa stáva zrojem svetla a nádeje. Ku Kristovi smeruje úkon adorácie sv. Márie Magdalény a bl. Tita. Mária ukazuje s úctou na svojho Syna a toto gesto je zároveň gestom prosícim. Máriina pravá ruka, situovaná na bielom pozadí, ukazuje, kam primárne máme zamerať svoju pozornosť, a zve k usebranému naslúchaniu slov Písma, ktorého zvitok drží Syn v ľavej ruke a miernym pohybom ruky nám ho podáva.

Neprítomnosť akéhokoľvek horizontu situuje Matku Božiu do stredu ikony a svätcov do kruhu okolo nej. V ikonografii neexistuje reálny časopriestorový horizont, ale jednotlivé scény sú na ikone umiestnené tak, aby postupne upútavali našu pozornosť. Okamihom a miestom udalosti, zobrazené na ikone, je totiž vždy prítomnosť. Tedy: Mária je teraz medzi nami a provádza nás – karmelitánov – na našej ceste. Aspekt znázornenia svätcov v kruhu podčiarkuje, čo je ústredným posolstvom ikony: Máriino lôžko a dieťa Ježiš na jej ľavej ruke. On je Pánom života, naším „Východom“, ku ktorému sa obraciame. A krásne tváre zobrazených postáv sú miestom nášho stretnutia s nimi.

V tradícii prvotnej cirkvi hovorí Origenes o Boha, ktorý sa vtelil, ktorý zjavil samého seba prostredníctvom svojej „ikony“ (7); on Neviditeľný, Neobmedzený sa dal poznať skrze niečo viditeľné, obmedzené (8). Z tohto uhla pohľadu poukazuje každá ikona Panny Márie na pravú ikonu, ktorou je každá ľudská bytosť, ktorej prototypom je Ježiš Kristus, ktorý je Otcovou slávou. „Kontemplacie Krista“, v ňomž sa zjavil Boh, alebo „nazieranie už v tento život“, tak možno nazvať tú skúsenosť, ktorú učinili naši otcovia „pri prameni na hore Karmel“ (Regula, čl. 1). Až do dnešného dňa povzbudzujú tých, ktorí chcú nasledovať ich príklad, aby si osvojili umenie „pohľadu do nitra“, v ňomž sa odráža prameň pravého svetla. I dnes sme skrze obraz Ježišovej Matky, prostredníctvom jej láskyplného gesta – gesta, ktorým evangelizuje tým, že ukazuje na Ježiša – zváni k tomu, aby sme „písali“ svoju vlastnú ikonu. Ikonu, ktorá vzniká v stretnutiach a v priatelstve medzi nami, ktorí – ako členovia karmelitánskej rodiny – sme postupne pretransformovaní v žiari svetla, ktoré zahalí a preniká všetky aspekty nášho života a učí nás vidieť novo to, čo je obvyklé, bežné a zdánlivo všedné. (9)

Poznámky:

(1) Vytváranie ikony sa nazýva „písanie ikony“ (nie maľovanie).

(2) Tieto aspekty mariánskych ikon korešpondujú s chápáním Máriinej prítomnosti v živote Karmelu. Kontemplacie Márii ako Matky Božej (teologický aspekt) stojí v základe nášho prísunu k nej a zakúšani Máriu ako Sestry a Matky: vďaka Máriinej blízkosti Synu máme záruku istej nádeje na jej prímluvu (duchovný aspekt) a na dovŕšenie osobnej svätosti v živote (antropologický aspekt). Jej zobrazovanie súvisí s jej poslaním v dejínach spásy (aspekt zjavovania) a ukazuje podstatu spojenia s Kristom vôbec.

(3) Tri svetelné kríže – iba dva sú vidieť (na čele a na pravom ramene; kríž na ľavom ramene je zastienený dieťaťom) – bývajú zvyčajne vykladané ako symbol panenstva pred, pri a po pôrode. Zaujímavý je rovnako výklad, ktorý ich chápe ako symbol tajomstva Trojice. Mária naozaj je miestom Božej prítomnosti, po deväť mesiacov je archou Jediného Boha v Trojici.

(4) Svätozáří (z lat. nimbus = oblak), ktorá znázorňuje účasť na Božej sláve, je označovaná osoba svätca/svätice. Naopak aureola predstavuje víťaznú korunu, ktorú svätec obdrží na záver svojho zápasu. Svätozáří teda podčiarkuje aspekt daru, milosti, zatiaľ čo aureola aspekt odmeny. Graficky je svätozáří trojrozmerná, nech je svätec natočený akokoľvek, vidíme ju vždy rovnako v tvare kruhu; z aureoly sa pri otočení svätca stáva hneď kruh, hneď ovál, niekedy má tvar plochého kotúča.

(5) Vnútorné svetlo žiari v tvári, pripomína Kazateľ: „Múdrosť prosvieti človeku tvár“ (Kaz 8,1).

(6) Ako na tróne, pozri Akatistos I: „Raduj sa, si kráľovským trónom, Raduj sa, jež nosíš toho, kto podopiera všetko“.

(7) Ježiš „je verný obraz Boha neviditeľného“ (Kol 1,15).

(8) Ježišovo ľudské telo.

(9) Zmyslom ikony primárne nie je vyvolávať či zintenzívňovať prirodzené ľudské pocity. Hoci nepotláča nič z nášho lidstva, vedie nás k „pretransformovaniu“ všetkého prežívania. Každý prejav našej ľudskej prirodzenosti získava (v tomto procese) pravý zmysel v službe riadnemu harmonickému životu a ten postupne rozširuje náš zúžený pohľad na svet, na krásu, až sa v nás plne uskutoční tajomstvo pretransformovaného lidstva.

1 Kráľ 18,20–24

V nebi »sa každému dostane od Boha chvály, aká mu náleží« (1), a ten, kto chcel byť na zemi najchudobnejší, najzabudnutejší z lásky k Ježišovi, ten bude prvý, najvznešenejší a najbohatší. (AS 119)

Čo sa týka malých, tí budú súdení so svrchovanou láskyplnosťou (2). A človek naozaj môže zostať malý dokonca aj v tých nejobávanějších úradách, aj keď žije veľmi dlho. I keby som zomrela v 80 rokoch, aj keby som bola v Číne, všade by som zomrela taká malá ako dnes, to viem dobre. A je napísané, že »nakoniec vstane Pán, aby zachránil všetkých tichých a pokorných na zemi« (3). Nehovorí sa súdený, ale zachránený. (VDŽ 140)

Mne dal Boh svoje nekonečné milosrdenstvo a cez neho nazriem a uctievam ostatné božské dokonalosti!... Vtedy sa mi ukazuje, že všetky žiaria láskou, áno zdá sa mi, že aj spravodlivosť je odetá láskou (a snáď ešte viac než ktorákoľvek iná vlastnosť)... Aká sladká radosť je v pomyšlení, že Pán Boh je spravodlivý, to znamená, že berie do úvahy naše slabosti, že dokonale pozná krehkosť našej prirodzenosti! Čeho by som sa teda mala báť? Keď nekonečne spravodlivý Boh odpustil tak dobrotivo všetky viny marnotratného syna, nemá byť spravodlivý aj ku mne, ktorá »som stále s Ním«? (4)... (As 171)

Od tej doby, čo mi bolo dané pochopiť lásku Ježišovho Srdca, priznám sa, že zapudila z môjho srdca všetku úzkosť. Spomienka na moje chyby ma pokořuje, vedie ma k tomu, aby som sa nikdy neopierala o svoju silu, ktorá je len slabosťou. Ale ešte viac mi táto spomienka hovorí o milosrdenstve a o láske. Keď hodíme svoje chyby s detinskou dôverou do sžíravé výhně Lásky, ako by nemali byť nenávratne spálené?

Vieme, že boli svätí, ktorí strávili život úžasným umrtvovaním, aby odpykali svoje hriechy. Ale čo chcete, »v dome nebeského Otca je mnoho príbytkov« (5). Ježiš to povedal, a preto ideme cestou, ktorú mi naznačil. Snažím sa nezabývať sa už v ničom sebou, a čo robí Ježiš v mojej duši, to prenechávam jemu... (D 247)

On predsa zvolal v dňoch svojho smrteľného života v návale radosti: »Velebím ťa, Otče, Pane neba a zeme, že keď si tieto veci skryl pred múdrymi a chytrými, odhalil si ich maličkým« (6). Chcel teda, aby sa na mne okázale prejavilo jeho milosrdenstvo. Pretože som bola maličká a slabá, znížil sa ku mne a poučoval ma v skrytosti o vecech svojej lásky. Ach, keby sa učenec, ktorí strávili život štúdiom, prišli so mnou dotazovať, bezpochyby by boli boli udivení, keby videli, že štrnásťročné dieťa chápe tajomstvo dokonalosti, ktoré oni so všetkou svojou vedou nedokázali objaviť, pretože k ich vlastníctvu je potrebné byť chudobný duchom!... (AS 102n)

(1) 1 Kor 4,5; (2) svr. Mdr 6,7; (3) Ž 45,10; (4) srv. Lk 15,31; (5) Jan 14,2; (6) Mt 11,25.

(D = Listy, AS = Autobiografické spisy, VDŽ = Vstupujem do života)