Moja duša často napĺňala obdiv nad veľkou dobrotou Pána. Rada som sa zamýšľala nad jeho velebnosťou a milosrdenstvom. Nech je vždy velebený! (…) Nech už boli moje skutky akokoľvek prísne a nedokonalé, on ich zlepšoval, zdokonaľoval a dodával im hodnotu, zatiaľ čo moje hriechy a chyby dával upadnúť do zabudnutia. Ba dokonca pripustil, aby boli oslepení tí, ktorí videli, že som sa ich dopúšťala, a aby na ne zabudli. Pozláti moje viny a dodáva lesku cnosti, ktorú on sám mi dáva, akoby to bola moja, a tak ma skoro núti, aby som si ju udržala.
(Terézia od Ježiša, Kniha života IV,10)
