Moja pani Eustochio,
ako často som v púšti, v divočine spaľovanej žiarom slnka, kde mnísi žijú medzi divokými zvieratami, spomínal na pohodlný život v Ríme. Často som sedával sám a pociťoval horkosť spomienok. (…)
Bézmocne som ležel u Ježišových nôh. Smáčal som ich slzami a otieral ich svojimi vlasmi. Keď sa moje telo búrlilo, trestával som ho týždňami postu. Spomínam si, že som často plakal a vzdychal celú noc a deň a bil som sa do prs, pokiaľ mi Božie odpustenie znovu neprinieslo pokoj. Dokonca som sa v chvíľach pokušenia bál vojsť do svojej maličkej cely, bol som na seba nahnevaný a veľmi rozrušený a radšej som odchádzal sám do púšte. A tam som si z hlbokého údolí alebo skalnatého útesu urobil modlitebňu… Nestydím sa za tieto svoje smiešne skutky, skôr ľutujem, že teraz už nie som taký, aký som bol vtedy…
(sv. Jeroným /340–420/, list do Ríma, roku 384)
