Jan Poříz, OCD
Názov tohto roka spirituality1 bol zvolený: Jan od Križa, psychológ, mystik, teológ. Môj pôvodný zámer teda bol predstaviť Janovu postavu a učenie z týchto troch uhlov pohľadu. U „Jana básnika“ sa to zrejme podarí len čiastočne. Nepodarilo sa mi nájsť osobu, ktorá by bola v tejto oblasti naozaj kompetentná a zároveň mala čas pripraviť pre deň spirituality prezentáciu na toto téma. Rozhodol som sa preto najprv pokúsiť sa o to sám, ako sa ale blížil čas, uvedomoval som si, že to presahuje moje časové možnosti. A preto nakoniec predkladám tému, v ktorej sa cítim istejšie a ktorú som – veľmi prostým spôsobom (v niekoľkých hodinách) – spracovať stihol. Týmto témou sú symboly v Janovom diele, čo podľa môjho presvedčenia s poéziou do hĺbky súvisí.
Janov básnický talent a génia sa totiž prejavuje rovnako v schopnosti vytvárať symboly, ktorým je, rovnako ako básniam, možné rozumieť mnohými rôznymi spôsobmi, takže ich obsah nie je obmedzený [Janovým] nasledujúcim filozoficko-teologickým výkladom. Je možné o nich rozjímať na základe vlastnej skúsenosti, ktorú evokujú, a na priamy podnet ich autora i inak, než on sám.
(Týmito slovami voľne odkazujem na to, čo Jan píše vo svojej predmluve k spisu Duchovná pieseň, body 1 a 2, kde sa mimo iné hovorí: „Výroky lásky je lepšie objasňovať v ich šírke, aby z nich každý mal prospech po svojom spôsobu a bohatstvo ducha, než ich skracovať na jediný zmysel, ktorý sa neprispôsobí každej chuti. A tak, hoci sa nejako objasňujú, nie je dôvod sa na toto objasnenie viazať.“2)
Napríklad obraz „temnej noci“ je v súčasnosti hojne používaný v duchovnej literatúre, silno ovplyvnenej psychológiou, a to čiastočne inak, než ako ho vykladá sám Jan vo svojom komentári. (Tomuto téma sa však teraz nemôžeme venovať podrobne.)
Keď som vymyslel tému: Hlavné symboly, ešte som nepremýšľal o tom, ktoré sú vlastne hlavné – dalo by sa o tom polemizovať. Keď som o tom začal uvažovať, prišlo mi na um jedno umelecké dielo, o jehož kvalite by určite mnohí mali pochybnosť, totiž retabulum (oltárny obraz) v kostole v Segovii, ktoré bolo vytvorené k príležitosti návštevy pápeža svätého Jána Pavla II. na tomto mieste (pozri obr. 1). Tá sa uskutočnila v novembri 1982. Na retabulu vidíme znázornené štyri symboly – horu, noc, plameň a prameň. Na samotnom oltári rozpoznávam ešte symbol holubice, nesúcej olivovú ratolesť. Určite v týchto symboloch rozpoznávate Janova diela…
Rozhodol som sa nechať stranou symbol prameňa a pokúsim sa komentovať ostatné štyri symboly, ktoré sú akýmsi nosnými piliermi štyroch veľkých Janových komentárov (u hory, noci a plamena je to zrejmé, u holubice snáď trochu menej).
Hora Karmel
Segovijským obrazom sa určite môžeme inšpirovať, ničmene ne úplne. Predstavuje totiž veľmi strmú horu, s úzkym, špicatým vrcholom, na ktorom prakticky nie je možné stanúť, nieto tam dlhší čas prebývať.
Hora Karmel podľa nákresu samotného svätca (obr. 2) má naopak podobu skôr – mohli by sme povedať – náhorné plošiny, na ktorej je spousta miesta. Jedná sa totiž o miest, kam sú pozvaní mnohí, o miesto plnosti života a slobody, kam sú predsa povolané všetky Božie deti. Stačí si spomenúť na niekoľko miest z Janovho evanjelia. Napr. v Jan 8,31–32 čítame o povolaní k slobode, ku ktorej nás privádza Ježišovo slovo: Ježiš povedal Židom, ktorí mu uverili: „Zostanete-li v mojom slove, ste naozaj mojimi učeníkmi. Poznáte pravdu a pravda vás učiní slobodnými“.3 A v Jan 10,10: Vrah prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a mali ho v plnosti.
Zdá sa, že práve na túto plnosť života a slobody ukazuje všetko, čo je napísané na vrchole hory, všetko, k čomu Jan od Križa zvie. „Pokoj, radosť, veselie, pôžitok, múdrosť, zbožnosť, láska, pevnosť, spravodlivosť“, čítame vo vonkajšom okruhu. „Nič ma neoslavuje, nič ma netrápi“, čítame mierne vo vnútri. Tu už totiž nie je potrebné oslavovať seba samého, pretože ten, kto je na hore, si je dobre vedomý, že tu „prebýva len česť a sláva Božia“ (nápis v strede), na ktorej má podiel. „Nič ma neutláča“, mohli by sme pridať, akožto parafrázu nápisu zcela hore, ktorý znie: „Tudy už nevede cesta, pretože pre spravodlivého nie je zákona, on sám je sebe zákonom“.
Dôležitý je tiež pohľad, z ktorého je hora nakreslená. Nielen malovaná z úpätia, z ktorého by človek videl predovšetkým (prípadne výlučne) výstup, ktorý má pred sebou. Ako cesta, tak cieľ, sú nahlížene zvrchu, akoby z Božieho pohľadu, ktorý je schopný zachytiť správne proporcie celého putovania. Je to pohľad, ktorý bol Janovi vlastný, spomeňme napr. na obrázok Ukrižovaného (obr. 3), ktorý Jan nakreslil.4 Iba z pohľadu shora (na základe zjednotenia alebo viery) je možné hodnotiť pozitívne reality ako temná noc a putovanie po stezke, kde sa dlhú dobu nenachádza nič alebo [len] kríž.
Túto perspektívu svätý Jan veľmi výstižne popisuje v predmluve k spisu Temná noc: „Je potrebné si uvedomiť, že duša spieva piesne (tj. báseň V tej temnej noci zastretá) už vo stave dokonalosti, ktorým je zjednotenie s Bohom v láske (tj. vrchol hory). Prešla už úzkostnými strastami a tísne pri cvičeniach ducha na úzkej ceste k večnému životu, ako hovorí náš Spasiteľ v evangeliu,5 (tj. na stezke všetkého a ničoho), na ceste, ktorou sa obvykle ubiera, aby dosiahla vznešeného a šťastného zjednotenia s Bohom. A táto cesta je tak úzka a je tak málo tých, ktorí po nej vchádzajú, ako tiež hovorí sám Pán,6 (nie preto, že by neboli pozvaní) že je pre dušu veľkým šťastím a dobrodružstvom prechádzať ňou k šťastnej dokonalosti lásky, ako o tom sama spieva v prvej piesni, keď tú úzku cestu nazýva výstižne temnou nocou, čo bude ďalej objasnené“.7
Týmto by som zakončil pojednanie o hôrke dokonalosti (hore Karmel), konštatovaním, že táto „grafická báseň“, ako ju nazýva otec Norbert Žuška8 je klasickým príkladom toho, ako básnické vyjadrenie svojím obsahom presahuje vyjadrenie teologické. Keď čítame Janovo dielo Výstup na horu Karmel, máme dojem, že dôležité sú len cesty a stezka dokonalosti, pretože to je jeho tématom. Keď rozjímame o symbole, zisťujeme, že jeho obsah je nekonečne bohatší.
Symbol noci
Asi máte dojem, že som hôrku usekol a popísal len vrchnú polovicu. Vzápätí sa to ale pokúsim napraviť. Už sme počuli, že onu „úzku stezku“ nazýva Jan v predmluve k spisu Temná noc: „temnou nocou“. Preto o nej pojednáme v rámci tohto symbolu.
Väčšina z vás vie, že Jan od Križa pozná niekoľko nocí a rozdeľuje tieto noci podľa rôznych aspektov, ktoré v nich vystupujú do popredia. Základnou príčinou „noci“ vo všetkých jej fázach však zostáva situácia človeka na tejto zemi, ktorý je povolaný nechať sa vo všetkých svojich rozhodnutiach, činoch a myšlienkach viesť vierou, teda istotou, ktorá zostáva skrytá. Veriť Bohu znamená spoľahnúť sa na to, v čo dúfame, a byť si istý tým, čo nevidíme, hovorí list Hebrejom (11,1). To však mnohokrát znamená kráčať akoby potme.
Viera nás rovnako učí, že keď chceme dospieť k Bohu, musíme upozadiť (klásť až na druhé miesto) všetko, i seba samého. Preto nás Jan od Križa vyzýva, aby sme si vzali príklad z jinocha Tobiáša, ktorého príbeh alegoricky vykladá. Boh Tobiášovi poručil, „aby spálil na ohni srdce rýb, čo znamená srdce, ktoré si libovalo vo veciach sveta a lŕvalo k nim, ktoré, aby mohlo vykročiť za Bohom, má sa spáliť a očistiť od všetkého stvoreného ohňom lásky k Bohu“ (1V 2,2). Túto snahu môžeme vnímať ako asketické úsilie, ktoré je perspektívou Výstupu na horu Karmel (aktívna noc) a ktoré nás uvádza na stezku vedúcu priamo k vrcholu, kde sa na jednu stranu nenachádza nič, na druhú stranu je tu už skryto prítomné všetko, pretože pútnik kráča vo viere, znamenajúce už spoločenstvo s Bohom. „Keď duša prejde prvou nocou, ktorou je zbavenie všetkých zmyslových predmetov, vstúpi potom do druhej noci a zostane sama vo viere“ (1V 2,3).
Bolo by však chybou sa domnievať, že človek je schopný sám zo seba odložiť všetko a putovať veden len vierou. Jan od Križa je presvedčený, že človeku sa vďaka horlivosti a silnej citovej náklonnosti často podarí aspoň zásadne prekonať pripútanosť k vonkajším veciam. Nedarí sa mu však prekonať a zaprieť „seba samého“ a býva nezdravé fixovaný na zmyslově prežívané duchovné útěchy a na vlastné duchovné „úspechy“. V nákrese hôrky Jan v tejto súvislosti hovorí o ceste ducha nedokonalosti neba, vo spise Temná noc píše o sedmi hlavných duchovných neřestiach začátečníkov.
Z nich a z vlastnej neschopnosti je prekonať, pramení potreba ďalšej, pasívnej noci. Od týchto nedokonalostí sa duša nemôže zcela očistiť, pokiaľ ju Boh neuvede do pasívneho očisťovania temnej noci… Do tej doby nech sa snaží o zdokonalovanie, nech si zaslúži, aby ju Boh ponořil do oné božskej lázně, kde sa uzdraví zo všetkého, čo sa jej nepodarilo, keď sa liečila sama. Lebo nech sa duša namáha sebeviac, nemôže sa sama aktívne očistiť natoľko, aby bola aj len z menšej časti pripravená pre zjednotenie s Bohom v dokonalé láske (1N 3,3).
Shrňme povedané. Noc je symbol, ktorý odkazuje na stratu, ktorá sa v priebehu času stáva ziskom. Človek, ktorý do nej vstupuje, alebo je do nej uvádzaný, vždy stráca časť spektra svojho vnímania (nie že by o ňu fakticky prišiel, ale už nie je schopný byť jím naplnený) a zároveň sa stretáva s novým, dosiaľ neznámym svetlom. Jan od Križa miloval noc: bola prostredím ticha a nedostatkom vonkajších podnetov, ktoré mu však umožňovalo počúvať Boží hlas. Najdôležitejší zlom v jeho duchovnom živote zrejme nastal v toledskom väzení, kde bol ponořen do najhlbšej tmy a samoty, v ktorej k nemu prehovoril Boh. Nakoniec i mystická noc, ktorá sa vlamuje do duše často bez ohľadu na aktuálne vonkajšie podmienky, je svetlom tak mocným, že v človeku pôsobí temnotu.
Symbol holubice
Kým symboly hory a noci sú naozaj centrálné v prvých dvoch spisoch (aspoň podľa tradičného radenia) Jana od Križa, u symbolu holubice tomu tak nie je, aspoň na prvý pohľad. Pieseň je nadepsaná „Piesne medzi dušou a Snúbencom“, pričom „duša“, teda ľudská osoba, nadobúda v jej priebehu rôznych podôb. Dve vystupujú do popredia: jednak zamilovaná žena, ktorá sa postupne stáva snúbenicou a manželkou, dychtící po láske svojho Milého, postupne Snúbenca a Manžela, a práve podoba holubice. Oboje sú teda v podstate synonyma.
Dôvody, prečo Jan o snúbenici hovorí tiež ako o holubici, sú, podľa môjho názoru, tri. O prvých dvoch píše Jan vo spise Duchovná pieseň (DPB 34,3): „Nazýva ju holubičkou, pretože tak ju (Snúbenec) nazýva v Piesních (rozumej: vo Velepísni), aby označil jej prosto a miernosť stavu a láskyplnú kontempláciu. Pretože holubica je nielen prostá a mierna, bez žlče, nýbrž má i jasné a láskyplné oči; a preto, aby v nej Snúbenec označil túto vlastnosť láskyplnej kontemplace, s akou hľadí na Boha, povedal tam tiež, že má oči holubice“ (Pís 4,1).
Teda biblická inšpirácia a čistota snúbenice, sú prvými dvoma dôvodmi. Môžeme doplniť ešte tretiu vlastnosť, už skrytě prítomnú v poukazu na hrdliččinu kontemplaciu. Jej láska k Bohu ju privádza k ustavičnému povznášaniu a vystupovaniu nad seba samú, teda k letu holubici vlastnému.
Toto vzlétanie však má dve fázy. V dobe, keď je Snúbencovou láskou iba zranená a ešte nedošlo k plnému milostnému stretnutiu, je jej let neklidný, roztěkaný, spojený s namáhavým a mnohokrát úzkostným hľadaním. Táto situácia sa mení až v momente, kedy ju Snúbenec konečne zavolá a nechá spočinúť v sebe. K vyjadreniu tejto skutočnosti používa Jan od Križa iný biblický obraz holubice, totiž holubice z Noemovej archy. „Tak ako holubica odlétala a prilietala do archy“, hovorí, „pretože nenachádzala miesto, kde by spočinula jej noha medzi vodami potopy, pokiaľ sa jedného dňa nevrátila s olivovou ratolesťou v zobáku, čo bolo známkou Božieho milosrdenstva, že opadli vody, ktorými bola zaplavená zem (Gn 8,8–11), i táto duša, ktorá vyšla z archy Božej všemohúcnosti… blúdila vodami potopy hriechov a nedokonalostí a nenachádzala, kde by uspokojila svoju žiadosť, vylétala ovzduším dychtivej lásky a vracala sa do archy hrudi svojho Stvoriteľa, aniž by sa usebrala v ňom; až raz, keď Boh nechal opadnúť zmienované vody všetkých nedokonalostí na zemi jej duše, vrátila sa s olivovou ratolesťou, ktorou je víťazstvo, ktorého dosiahla nad všetkými vecami vďaka prívětivosti a milosrdenstvu Božiemu, k tomuto šťastnému a plnému usebraniu hrudi jej Milovaného“ (DPB 34,4).
Toto neklidné vzlétanie a spočinutie na hrudi Milovaného je tematicky príbuzné s neklidnou a úzkostnou nocou hľadania jej lásky, popisovanou v 1–4 slohe piesne Za jedné noci temné, kde duša vychádza „con ansias en amores inflamada“, „s úzkostnou túžbou, v láske roznícená“ a s pokojným nocou milostného stretnutia, kedy Milovaný zostáva spať na snúbeničiných „rozkvetlých prsia, ktoré zcela len pre neho zachovali“ (citácia – pozri slohu 5–8).
V Duchovnej piesni v tejto súvislosti Jan hovorí o „jasnej noci, s plameňom, ktorý dovršuje a nepôsobí bolesť“ – „en la noche serena, con llama que consume y no da pena“ (sloha 39). Básne Jana od Križa obsahujú erotické symboly, avšak použité nesmierne jemne a čisto – llama que consume: plameň, ktorý dovršuje manželské spojenie.
Symbol plamene
Už sa dostávame k poslednému zo symbolov, o ktorých sme sa chceli zmieniť, totiž k symbolu plamene. Jednota témy posledných sloh Duchovnej piesne a celej básne Živý plameň lásky vyjde ešte lepšie najevo, keď uvážime vznik básne Živý plameň lásky. Jedná sa o jedinú Janovu báseň, venovanú priamo jedinej osobe, konkrétne granadskej vdove Anne de Peňalosa. Pravdepodobne totiž ona ho žiadala o vysvetlenie už spomenutého verša „con llama que consume y no da pena“ – „s plameňom, ktorý dovršuje a nepôsobí bolesť“. Jan na túto žiadosť reagoval sepsaním novej básne a neskôr aj komentárom k nej.9
Symbol plamene sa v zmienenej básni priamo vyskytuje iba raz, hneď na začiatku, báseň je však monotematická viac, než všetky ostatné. Zatiaľ čo v dielach Duchovná pieseň a Temná noc sa stretávame so striedaním časov a období: neklid – hľadanie a radosť – stretnutie, báseň Živý plameň lásky je od začiatku do konca vyjadrením nesmierneho blaha, ktoré zakúša ten, kto dosiahol zjednotenie. Zostáva už len jemný závoj, ktorý tento stav odlišuje od večného života. „Ó jemný dotyku, ktorý vie, čo je večný život“, volá básnik vo 2. slohe.
Monotematičnosť básne je navyše zvýraznená motívom ohňa, ktorý sa v 1. a 3. slohe objavuje v inej podobe: v prvej je to už spomínaný oheň – plameň; v druhej „cauterio“, čo je do češtiny prekladané ako „žeh“, v skutočnosti vypaľovací (teda rozžhavené) želiezko; v tretej „ohnivé lampy“.
Oheň a plameň sú teda tým istým ohňom a plameňom, s ktorým sa stretávame už počas nočného putovania. Už v 3. slohe básne Temná noc, teda ešte v priebehu úzkostného a túžobného putovania, sa stretávame so „svetlom, ktoré plane v srdci“ („sin otra luz y guía sino la que en el corazón ardía“ – „bez iného svetla a vodcu, leč s tým, ktoré v srdci plálo“). Zatiaľčo ale počas noci tento plameň spaloval – očišťoval, prípadne osvecoval (ako je tomu v zmienenej 3. slohe), teraz vo stave zjednotenia skôr dáva okúsiť akúsi predchuť neba. „Duša už cíti, ako je celá roznícená v božskom zjednotení a jej patro je celé zaplavené slávou a láskou a až v hĺbke svojej podstaty preteká celými riekami slávy, oplýva rozkošami (porov. Pís 8,5), takže pociťuje, že z jej vnútra vyviera množstvo živých vôd, ako to povedal Boží Syn o podobných dušiach (Jan 7,38). Zdá sa, že keď už je tak silne premenená v Boha a Boh ju tak vznešene vlastní a ona je tak zahrnutá bohatstvom jeho darov a cností, že už je blízko blaženosti a že ju od nej delí len ľahký závoj“ (ŽP 1,1).
Snáď môžeme pre ešte lepšie pochopenie celého procesu postupného očistenia a osvetlenia, ktorý končí schopnosťou stáť uprostred ohňa, „ktorý už nie je bolestivý“, zakončiť celé pojednanie známym prirovnanie Jana od Križa (ktorého však Jan nie je autorom) o dreve a ohni: „Toto očisťujúce a láskyplné poznanie, neboli božské Svetlo, ako tu hovoríme, duši pri jej očisťovaní a príprave na dokonalé zjednotenie s Ním strháva rovnakým spôsobom, ako oheň strháva drevo pri jeho premenení v seba samé. Veď skutočný oheň, keď je priložený k drevu, prvé, čo robí, je, že ho začne vysúšať, von vyvrhuje vlhkosť a v slzách necháva skrápávať vodu, ktorú v sebe drevo má (bolest očisťovania); potom ho postupne mení v čierne, temné a ošklivé a tiež páchnuce a pomaly, po kúsočku ho necháva vyprahnúť, pomaly z neho vytahuje a odvrhuje preč všetky ošklivé a temné prídavky, ktoré má, a ktoré sú ohňu protikladné; a nakoniec, keď ho zvonku začína meniť v plameň a vzníti ho, premení ho v seba a urobí tak krásnym, ako je oheň sám. Na tomto konci už nie je zo strany dreva žiadna trýzeň, ani vlastná činnosť, okrem ťarchy a častí hutnejších než oheň, (pretože vlastnosti ohňa) i jeho činnosť má samo v sebe; veď je vyprahlé a vyprahlé je vznícené; je jasné a osvetľuje; je ľahké oveľa viac než predtým, opracovávané ohňom vo všetkých týchto vlastnostiach i účinkoch“ (2N 10,1).10
