Závidím bratru, ktorý tak dlho pobýva pred svätostánkom. Kmene majú svojich náčelníkov, opery svojich slávnych tenorov… Nezávidím jedným ani druhým. Bratrovi, ktorý kľačal pred svätostánkom dlho predo mnou a ešte po mojom odchode tam zostane, tomuto vytrvalcovi – skoro by som povedal zajatcovi modlitby, tomu však závidím. Kristus, ktorý prebýva vo svätostánku, mu stačí. Závidím mu. A keby tu v rovnakom čase bolo desať alebo dvadsať mojich spolubratov, závidel by som im všetkým. Tou závistou, ktorá netúži ubližovať, ale činiť to isté.
(otec Jeroným /1907–1985/, mních trapistického kláštora v Sept-Fons,
úryvok z textu Žiť, žiť)
