Bože, kľačíme pred Tebou vo svojej biede, lebo Ty by si mohol všetko zachvátiť. Bože, kľačíme pred Tebou vo svojej samote, lebo Ty by si z nás mohol bez zvyšku urobiť púšť.
Bože, kľačíme pred Tebou vo svojej opustenosti a stratenej existencii, lebo Ty by si nás mohol nechať úplne samotných bez akejkoľvek pomoci, bez akejkoľvek útechy, bez akejkoľvek záruky, bez jediného práva.
Avšak, Bože, práve preto kľačíme v nepopísateľnej nádeji svojej biedy, v nepopísateľnej nádeji svojej samoty, v nepopísateľnej nádeji svojej stratenej existencie. Lebo Ty si to predpovedal a Tvoje slovo je pravdou: Ty sám by si sa chcel ocitnúť opustený v biede, sám by si sa chcel ocitnúť opustený v samote, sám by si sa chcel ocitnúť opustený v strate! Ty sám by si nás chcel objať v biede, samote, stratenej existencii. Ty sám by si z nás chcel vytvoriť svoje Telo, svoj chrám, svoje mesto, svoj národ, svoj svet uprostred biedy, uprostred samoty, uprostred stratenej existencie! (…)
Bože, chceli by sme sa stať svätým Adventom Tvojho príchodu, … vo Tvojej láske, ktorá všetko može, ktorá všetko dokáže, ktorá všetko daruje.
(Erich Przywara SJ /1889–1972/, Modlitby tohto veku, 20; v dobe 2. svetovej vojny)
