Dávajte si pozor, dcéry, na tú pokoru, ktorá vrhá dušu do hlbokého neklidu nad veľkosťou vašich hriechov. (…) Niekedy môže byť pocit vlastnej ubohosti skutočnou pokorou, zatiaľ čo inokedy veľmi vážnym pokušením. Ja to zakúsila a dobre to poznám. Najväčšia čistá pokora nikdy nezamieňa, neznepokojuje, nerozvracia, ale zaplavuje dušu pokojom, sladkosťou a kľudom. Nielenže neznepokojuje a netísni dušu, ale ju rozširuje a dáva jej väčšiu schopnosť slúžiť Bohu, zatiaľ čo pokora, ktorá pochádza od diabla, uvádza do zmetku, rozvracia poriadok, všetko prevracia a je veľmi trápením. Ak sa nachádzate v tomto stave, vynaložte všetko úsilie, aby ste nemysleli na vlastnú ubohosť, ale usilovne myslite na Božie milosrdenstvo, na lásku, ktorou nás Pán obdarúva a čo pre nás vytrpel.
(Terézia od Ježiša, Cesta k dokonalosti XL,1–3)
