Boží Synu a môj Pane, koľko dobier nám dávaš v prvom slove Otčenáša! Znižuješ sa tak hlboko, že sa pripájaš k nášim prosbám a stávaš sa bratom tak ubohých a podlých tvorov. Pretože chceš, aby nás tvoj Otec považoval za svoje syny, dávaš nám všetko, čo môžeš; a pretože tvoje slovo nemôže pominúť, nútiš svojho Otca, aby nás vyslyšal. A to pre Neho nie je nejaká maličkosť, lebo kvôli tomu nás musí znášať, napriek našim ťažkým hriechom, odpustiť nám, kedykoľvek sa k Nemu vrátime ako márnotratný syn, potešovať nás v našom utrpení a starať sa o to, aby sme mali z čoho žiť, ako sa to sluší na dobrého Otca, predčiť v dobrote všetkých otcov na svete ako ten, ktorý je suverénna dokonalosť; a konečne učiniť nás svojimi dedičmi a dáť nám podiel na všetkom svojom bohatstve.
(Terézia od Ježiša, Cesta k dokonalosti XXVII,2)
