Pýtate sa ma, drahé dcéry, či môže s veľkou dôverou prichádzať k Bohu duša, ktorá si uvedomuje svoju vlastnú biedu. Nuž, odpovedám, že duša, ktorá pozná svoju biedu, nielenže môže mať veľkú dôveru v Boha, ale že skutočná dôvera bez poznania biedy nie je ani možná, pretože práve toto poznanie a vyznanie našej biedy nás privádza k Bohu. (…) A aj keď nepociťujete takú dôveru, predsa ju neprestávajte prejavovať a hovoriť nášmu Pánu: „Aj keď, Pane, nepociťujem žiadnu dôveru v teba, predsa viem, že si môj Boh, že som celá tvoja a mám nádej len v tvoju dobrotu; preto sa úplne odovzdávam do tvojich rúk.“ Taký úkon je vždy v našej moci. A aj keď nám slová neprechádzajú cez pery ľahko, predsa práve vtedy, v nesnáňach, je možné a vhodné osvedčovať vernosť. Ak konáme tieto úkony bez chuti a bez akéhokoľvek uspokojenia, netrápme sa tým, veď Pán aj také prijíma rád. A nemyslite, že tu hovoria len ústa a nie srdce, pretože keby to srdce nechcelo, ústa by o tom nepovedali ani slovo. Keď prejavíte dôveru, zostaňte v pokoji a nevšimajte si svojich ťažkostí, ale hovorte k nášmu Pánu o niečom inom.
(sv. František Saleský /1567–1622/, Duchovné rozpravy)
