Keď už nemôžete, či už fyzicky alebo morálne, neupadajte do kŕčovitosti, do vzbury, nepropadajte zmätku: predstúpte pred neho ako čosi uboho bezvládne, s čím si on môže robiť, čo chce. Buďte však pred ním pasívni. Niekedy postačí len chvíľa a spojenie s tajomstvom jeho hlbín vám navráti, ak nie vždy pochopenie, tak aspoň pokoj, istotu, že ste jeho dieťaťom a že on všetkému tomu trápeniu požehnáva a otvára jím vo vašej duši nové priestory, kam by mohol prísť a kde by mohol prebývať.
(kard. Charles Journet /1891–1975/, korešpondencia)
