Je pravda, že keď sa modlíme ruženec, často ani nemyslíme na Boha. Môžeme pokračovať celé hodiny, aniž by sme vôbec na niečo mysleli. Sme jednoducho tu, modlíme sa. Možno je to tak dobre. Keď sa modlíme ruženec, oslavujeme, že Pán je naozaj s nami a my sme v jeho prítomnosti. A keď sme s niekým, tak o ňom nepotrebujeme premýšľať. Ako napísal Simon Tugwell OP /*1943/: „Nepremýšľam o svojom priateľovi, keď je tu vedľa mňa, som príliš zamestnaný tým, že sa teším z jeho prítomnosti. Až keď je preč, začnem o ňom premýšľať. Premýšľanie na Boha príliš ľahko vedie k tomu, že s ním začneme zaobchádzať tak, ako by bol preč. Ale on preč nie je.“
Tak sa pri ruženci nesnažíme premýšľať o Bohu. Namiesto toho sa radujeme z anjelských slov určených každému z nás – „Pán s tebou“. Donekonečna opakujeme stále tie isté slová, s nekonečnou prekypujúcou vitalitou Božích detí, ktoré vychutnávajú tú radostnú správu.
(Timothy Radcliffe OP /*1945/, Rétorika v Lurdoch, október 1998)
