Milé dieťa,
raz som Vám už napísal list, došiel Vám? Poslal som Vám množstvo pohľadníc, ale mám dojem, že sa na ceste k Vám stratili! A každý týždeň sa snažím poslať Vám balíček čokolády alebo fig. Vaše listy, Vaše dobrotivé listy, som dostal v poriadku. Ako je však bolestné, že s Vami nemôžem nadviazať spojenie, že Vám nemôžem poslať žiadnu pomoc! (…)
Úpenlivo prosím Ježiša, ktorému žiadne utrpenie, žiadna úzkosť nie je neznáma, aby do vašich sŕdc zoslal svoj jas, aby všetko vaše trápenie premenil na lásku. Prosím ho, aby časť z toho zoslal mne. Keby som aspoň mal malú časť zo všetkého toho niesť s vami. Ach… táto veľká skúška nás núti otvoriť srdcia dokorán, spôsobuje, že sa noříme až na dno záhady zla a tmy, ale aj do Spasiteľovej lásky! Akú veľkú lásku si chová ku každému z vás, keď tá jeho láska zahŕňa také veľké skúšky, určené na to, aby ich posvätil a aby ich osvetlil. Závidím Vám, milé dieťa, že takto trpíte, myslím, že naozaj žijete Vy. Všetky tie chvíle v čase sú drahocenné pre Večnosť. Tie myšlienky, ktoré v sebe neustále nosím, odovzdávam Panne Márii, keď idem do Bourguillonu. Tak veľmi sa k nej za vás za všetkých modlím. Kiež zakusíte lúče jej nežnosti! Čím viac trpím tým, že vám nemôžem priamo pomôcť, tým viac ju prosím, aby vaše bolesti osvetlila. (…)
Vyřiďte svojim dobrotivým rodičom, že na nich myslím s hlbokou láskou. Pozdravujte všetkých drahých priateľov v Laskách a ver, milé dieťa, v moju hlbokú a vytrvalú náklonnosť v Ježišovi, ktorého láska je silnejšia než všetky hlbiny zla!
Váš
abbé J.
(kard. Charles Journet /1891–1975/, list do okupovaného Poľska, 6. februára 1940)
