Zažívam akýsi pocit pokoja a úplnosti pri vedomí toho, že mierim do neznáma, či presnejšie do oblasti, ktorú nemožno vymeziť našimi vlastnými prostriedkami. Kým žijeme v sfére prvkov, ktoré závisia na našej slobode alebo slobode druhých ľudí, namlouvame si, že si sami vystačíme, a vtedy je náš svet hrozne ochudobnený, ako sa mi zdá. Od okamihu, keď vnímame, ako nás ovláda a zmieta nami sila, už nič ľudské nemôže skrotiť, mám takmer fyzický pocit, že ma Boh opäť uchopuje a sťahuje tesnejšie než predtým. Ako keby s tým, ako sa pred nami vytráca cesta – a ľudia okolo nás miznú, neschopní nám účinne pomôcť (samozrejme nemluvím o priateľstve a ochranných modlitbách, ako sú tie Tvoje, lebo tie splývajú s Bohom) –, bol Boh ako jediný pred nami a okolo nás – a ako keby hustol (smiem-li to tak povedať) v tej miere, ako postupujeme vpred.
(Pierre Teilhard de Chardin SJ /1881–1955/, list z fronty, sesternici, 4. októbra 1917;
citované podľa knihy Pierre Teilhard de Chardin, Zrod myslenia. Listy 1914–1919, Malvern 2021)
