P. Cyril Vojtěch Kodet, O.Carm.
(Úryvok z prednášky Sviatosť pokánia u kňazov pri formačnom stretnutí kňazov 22. januára 1999 v Želive.)
Dennú reflexiu sme väčšinou zúžili na skúmanie svedomia, lepšie povedané na hľadanie hriechov v našom živote. V súvislosti s tým, čo bolo povedané (v predchádzajúcich častiach prednášky – pozn. red.), už môžeme tušiť, že nejde na prvom mieste o vyúčtovanie s Bohom a zostavenie presného zoznamu previnení, slabostí a že dokonca nejde ani o vyúčtovanie so sebou, aby sme mohli deň nejako uzavrieť a mať pokoj. Nejde o vypočítavanie našich vonkajších prejavov, pričom by sme zabúdali na naše základné životné vzťahy, na príčiny a motivácie konania.
Človek, ktorý vykonáva každodennú reflexiu, väčšinou už nie je človekom, ktorý by chcel dobrovoľne hrešiť vážnymi morálnymi deliktmi. A ak človek naozaj zhřeší, tak ak žije s Bohom, vie hneď v tej chvíli, že nerobí dobre. Denná reflexia je niečo, čo nám má pomôcť udržiavať a obnovovať náš vzťah s Otcom. Preto je tak dôležité toto denné zamyslenie začínať načúvaním a nie vlastným myslením. To je veľký problém nášho duchovného života, pretože sme muži a sme ľudia aktívni, a touto aktivitou častokrát poznačujeme aj svoje rozjímanie, svoju vnútornú modlitbu, svoju četbu Písma, svoje slávenie liturgie, svoju službu. Do všetkého vnárame túto ľudskú aktivitu, ktorá – na jednej strane – je samozrejme výborná, pretože keď by už nikto nebol aktívny a tvorivý, tak kto by bol tvorivý a aktívny? Ale sú situácie, v ktorých je potrebné, aby sme sa úplne otvorili pre Boží hlas a pre Božie vidienie nás samotných a svoju aktivitu v tej chvíli nechali mlčať.
Prvý krok reflexie je ztišiť sa pred Bohom a obnoviť svoj vzťah k Otcovi. Uvedomiť si, že som syn, a nie otrok; ako syn tiež dedič, že mi patrí všetko – bez ohľadu na to, že som zhřešil. Mám v Otcovom dome svoje miesto, on ma čaká a chce sa mnou sláviť. Je niekým, komu na mne nesmierne záleží a kto mi dáva identitu môjho vlastného života.
Potom sa môžem zamyslieť nad tým, ako som dnes načúval Otcovi ako takému, jeho volaniu a jeho hlasu. Ak totiž vnímam Božie pôsobenie vo svojom živote, potom na ne môžem odpovedať. Potom celý môj život aj moja služba, je skutočnou odpoveďou na Božie vedenie, a nie svojvoľou, ako tomu častokrát v živote býva. Nezvratnosť voči Božiemu vedeniu môžem vnímať len vtedy, ak si toto vedenie vôbec uvedomujem a ak s ním počítam. Predpokladá to, že sme presvedčení o každodennom Božom pôsobení v našom živote, že sme presvedčení o tom, že Boh do nášho života zasahuje, že nás denne volá k obráteniu, že nás chce povzbudzovať a v našej službe viesť.
Pri reflexii sa teda učíme nachádzať denne vo svojom živote stopy Božie a ďakovať za ne. Druhým krokom po načúvaní je vďačnosť. Chválime Boha za všetky nezaslúžené dary, ktorými nás dnes zahrnul bez ohľadu na to, či sme hrešili alebo nehřešili, či sme ležali alebo niečo robili, či sa nám viedlo alebo nevedlo. Vďačnosťou sa učíme odkrývať Božie pôsobenie vo všetkom, čo nás denne stretáva, nielen v tom, čo priamo ovplyvňujeme, ale aj v tom, čo zasahuje do nášho života bez našej vôle a čo nám niekedy na začiatku duchovného života prináša také veľké ťažkosti: keď je zrazu všetko úplne inak, než sme chceli. Vidieť v tom všetkom Boží dar a Božiu starostlivosť o nás, môžeme skutočne len z pohľadu veľkej lásky a viery voči Otcovi a tomu sa musíme naučiť.
Je potrebné sa naučiť čítať Božie znamenia a potom môžeme aj počúvať. Poznať Božiu reč, vnímať, ako Boh okolo nás, v našom živote a v živote druhých pôsobí. To nám dá obrovskú nádej, že Božie dielo predsa len, aj skrze nás – tak obyčajných ľudí –, môže v tomto zvláštnom svete, v ktorom žijeme, mať úspech. To nám dáva nádej, že ani náš hriech nemôže prekaziť Božie zámery s tými, ktorých nám Boh zveril. Túto vnútornú istotu potrebujeme denne zakúsiť. Inak by sme sa mohli aj zo svojich slabostí, tak ako nám ich Duch svätý postupne odkrýva, jedného dňa úplne zrútiť. A tak sa v reflexii učíme denne vnímať konkrétne prejavy lásky voči nám samotným, čo predpokladá predchádzajúcu skúsenosť lásky.
Potrebujeme uzdravenie pamäti. Sme veľmi zabudliví, najmä voči Bohu, ktorý je verný. Keď si človek neprestáva vybavovať veľké skutky Božie vo svojom živote a neprestáva za ne ďakovať, činí ho to otvoreným a schopným vnímať konkrétne Božie zásahy hic et nunc v jeho vlastnom živote. Skúsenosť s touto Božou starostlivosťou a láskou predpokladá tiež vieru, že Boh skutočne je zamilovaný do človeka, že s nami spojil svoj život. Aj keď sa túlaváme niekde vo svete, v Otcovom srdci stále máme svoje miesto a Otec nebude šťastný a nebude sa radovať, pokiaľ nespočineme na jeho hrudi.
Pri reflexii sa teda najprv sýtime Božou láskyplnou pozornosťou. Obdivujeme jeho vernosť, jeho milosrdenstvo, ďakujeme za jeho dary, ktoré sme prijali. A z toho spontánne vyrastá otázka po našej láske a našej vernosti. Človek v súvislosti s týmto pohľadom na Otca veľmi rýchlo pozná, že zhřešil, že sa motá okolo seba. „Otče, zhřešil som proti nebu aj proti tebe. Už nie som hoden nazývať sa tvojím synom.“ Tento postoj vyrastá z myšlienky na Otca, nie z myšlienky na seba; to my niekedy skúmanie svedomia pojímame tak, že musíme ešte viac skúmať seba samého. Áno, ale až pod pohľadom Otcovým. Vydanie sa Pánu, vydanie sa Otcovi, obnovenie zmluvy, obnovenie vzťahu, zmierenie, spočinutie, to všetko nasleduje a znova nás zjednocuje s Bohom.
Svätý Augustín hovorí: „Ak je Boh na prvom mieste, je všetko na svojom mieste.“ A keď sa nám podarí každý večer opäť Boha dosadiť na prvé miesto nášho života, tak sa srovnáme aj my sami. Veď to, čo nás činí roztrhnutými, nie je väčšinou prehnanosť našej práce alebo nedostatok času, ako sa vyhovárame, ale skôr psychické napätie, ktoré je spôsobené našimi nevyrešenými vnútornými konfliktmi a nevydanosťou Bohu.
(V plnom texte vydalo prednášku spolu s ostatnými príspevkami,
prednesenými na uvedenom formačnom stretnutí,
Pastoračné stredisko pražského arcibiskupstva
v zbierke Svátosť pokánia a zmierenia.)
