Blog

V týchto dňoch prebieha v Ríme generálne zhromaždenie synody o synodalite. Vedením trojdňovej rekolekcie, ktorá predchádzala samotným rokovaniam, bol poverený anglický dominikán P. Timothy Radcliffe. Ponúkame vám pracovný preklad jeho úvodnej meditácie – ako povzbudenie sa o synodu viac zaujímať a za ňu sa modliť.

Keď ma Svätý otec požiadal, aby som dával tieto rekolekcie, cítil som sa nesmierne poctený, ale nervózny. Veď dobre poznám svoje osobné obmedzenia. Som starý, biely obyvateľ Západu, a navyše muž. Ťažko povedať, čo je horšie. Každá táto súčasť mojej identity nejako limituje moje chápanie. Omlúvam sa, keď sa nebudem schopný poriadne vyjadriť.

My všetci sme radikálne neúplní a potrebujeme sa navzájom. Význačný protestantský teológ Karl Barth /1886–1968/ písal o katolíckom „nielen, ale aj“. Napríklad Písmo a tradícia, alebo viera a skutky. Hovorí sa, že to nazýval „zatratené katolícke a“, „das verdammte katholische und“. Až si teda budeme v nadchádzajúcich týždňoch načúvať a nesúhlasiť, prímam sa za to, aby sme skôr než „nie“ hovorili „áno a“. To je synodálna cesta! Hoci aj to „nie“ je niekedy tiež nutné.

V dnešnom druhom čítaní hovorí svätý Pavol Filipanom: „Dovršte moju radosť tým, že budete rovnako zmýšľať, že vás bude všetkých spájať jedna láska, že budete svorní a jednomyselní.“ (Flp 2,2). Sešli sme sa práve preto, že nie sme jedno srdce a jedna duša. Naprostá väčšina účastníkov synodálneho procesu bola milo prekvapená. Pre mnohých je to totiž poprvýkrát, kedy ich Cirkev vyzvala, aby hovorili o svojej nádeji a viere. Niektorí z nás majú strach: strach z tejto cesty i z toho, čo nás čaká. Jedni dúfajú, že sa Cirkev dramaticky zmení, že prijmeme radikálne rozhodnutia, napríklad pokiaľ ide o úlohu žien. Druhí sa práve týchto zmien desia a boja sa, že povedú len k rozdeleniu, ak nie k schizme. A niektorí z vás by tu najradšej vôbec neboli… (Jeden biskup mi rozprával, že sa modlil, aby sem nebol vybraný – a jeho modlitba bola vypočutá). Možno ste podobní synu z dnešného evanjelia, ktorému sa na vinici zpočiatku nechcelo, ale potom predsa len išiel.

V kľúčových momentoch evangélií pokaždé počujeme slová „nebojte sa“. Svätý Ján nás uisťuje, že „dokonalá láska zaháňa strach“. Poďme teda začať modlitbou, aby Pán oslobodil naše srdcia od strachu. Pre niektorých je to strach zo zmien, pre ďalších strach, že sa nezmení absolútne nič. Ale to jediné, čoho sa musíme báť, je strach samotný (1).

Strach máme prirodzene všetci, ale podľa učenia Tomáša Akvinského /1225–1274/ spočíva odvaha práve v tom, že sa nenecháme strachom zotročiť. Buďme vždy vnímaví voči strachom druhých ľudí, najmä tých, s ktorými nesúhlasíme. Tak ako Abrahám niečo opúšťame, aniž by sme vedeli, kam ideme (srov. Žid 11,8). Ak však oslobodíme svoje srdcia od strachu, bude to nádhera, ktorá prekoná všetky naše predstavy.

Našou rekolekciou, naším spoločným ústraním nás bude provádzať meditácia o Premenení Pána. Práve také ústranie ponúka Ježiš svojim najbližším učenikom tesne predtým, než sa vyberú na prvú synodu v živote Cirkvi, teda než spoločne pôjdu (syn-hodos) do Jeruzalema. Ústranie bolo nutné, pretože cesta vyvolávala v učedníkoch obavy. Až doteraz putovali po severnom Izraeli. Lenže po Petrovo vyznanie v Cesareji Filipovej Ježiš vyžaduje, aby s ním išli do Jeruzalema, kde bude trpieť, zomrie a vstane z mŕtvych. Niečo také nie sú schopní prijať. A keď sa Peter snaží Ježišovi brániť, je nazvaný satanom, nepriateľom. Malé spoločenstvo je ochromené. Ježiš ich teda berie so sebou na horu. Počúvajme, ako to vypráva svätý Marek:

„Po šiestich dňoch vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jonáša a vyviedol ich na vysokú horu, aby boli sami. A bol pred nimi premenený. Jeho odev žiarivo zbielol ‒ nijaký bielič na zemi by ho nedokázal tak vybieliť. Zjavili sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali s Ježišom. Peter sa ujal slova a povedal Ježišovi: „Mistře, je dobre, že sme tu. Máme urobiť tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi?“ Nevedel totiž, čo by mal povedať; tak boli ustrašení. Tu sa objavil oblak a zastínil ich. Z oblaku sa ozval hlas: „To je môj milovaný Syn, toho poslúchajte!“ Keď sa rozhliadli, náhle u seba nevideli nikoho iného, len samotného Ježiša.“

Ústranie na Hore im dodáva odvahu a nádej vydať sa na cestu. Na cestu, na ktorej sa im často nedarí. Nedokážu oslobodiť chlapca posadnutého zlým duchom. Hádajú sa, kto z nich je najväčší. Nerozumejú Pánu. Ale sú na ceste, s krehkou nádejou.

I my sa pripravujeme na synodu tým, že sa – ako učeníci – stiahneme do ústrania a učíme sa načúvať Pánu. Až sa za tri dni vyberieme na cestu, budeme často ako oni: ako oni si navzájom neporozumieme, ako oni sa pohádame. Ale Pán nás povedie ďalej: k smrti a k vzkrieseniu Cirkvi. A prosme Pána tiež o nádej: o nádej, že táto synoda povedie k obnove Cirkvi, a nie k jej rozdeleniu; o nádej, že si budeme bližší ako brat a sestra. V tom spočíva naša nádej nielen pre katolícku cirkev, ale pre všetkých našich pokrstených bratov a sestry. Ľudia hovoria o „ekumenickej zime“. My dúfame v ekumenické jar.

Naša nádej by nakoniec mala byť nádejou pre celé ľudstvo. Budúcnosť planéty nevypadá dobre. Náš spoločný domov ohrozujú ekologické katastrofy. Zemi v lete zasiahli ničivé požiare a povodne. Malé ostrovy miznú pod morskou hladinou. Milióny ľudí sa vydali na cestu, aby unikli chudobe a násiliu. Stovky z nich sa utopili v Stredozemnom mori, len kúsok odtiaľ. Na svet, ktorý sa zdá odsúdený k zániku, nechce veľa rodičov vôbec priviesť svoje deti. Tričká s nápisom „sme posledná generácia“ nosia mladí už i v Číne. Ponúkajme preto nádej celému ľudstvu, a mladým najmä.

Neviem, koľko tu máme na synode rodičov, ale ďakujem vám, že sa staráte o našu budúcnosť. Po náročnom pobyte v hraničnom pásme medzi južným Súdánom a Kongom som sedel v lietadle do Británie vedľa dieťaťa, ktoré osem hodín v kuse plakalo. Stydím sa to priznať, ale mal som sto chutí ho prichopiť. Môže však byť úžasnejšia kňazská služba než vychovávať deti a snažiť sa otvárať ich myseľ a srdce prísľubom života? Rodičia a učitelia sú vyslanci nádeje.

A tak sa tu zhromažďujeme v nádeji pre cirkev i pre celé ľudstvo. Ako prekonať ťažkosti, že naše nádeje sú tak protichodné? Ako dúfať spoločne? Nie sme na tom inak než učeníci: mamka Jakuba a Jána dúfala, že synovia vystrnadí Petra a budú v sláve sedieť po Pánovej pravici a ľavici. Ako je vidieť, rivalita panuje aj v najužšom kruhu Ježišových priateľov. Judáš najskôr dúfal vo vzpouru, ktorá by vyhnala Rimanov. Niektorí z učeníkov pravdepodobne dúfali, že snáď aspoň nebudú zabití. Ale idú. Idú spoločne. Akú spoločnú nádej teda môžeme mať my?

Počas Poslednej večere prijali učeníci nádej, ktorá leží za hranicami akejkoľvek predstavivosti: Kristovo Telo a Krv, novú zmluvu, večný život. V porovnaní s touto eucharistickou nádejou sa všetky ich konfliktové nádeje museli zdať naprosto ničotné (zoufal len Judáš). To je to, čomu svätý Pavol hovorí dúfať proti vší nádeji (Rím 4,18). To je nádej, ktorá všetky naše nádeje presahuje.

I my sme sa zišli ako učeníci k Poslednej večeri. Nie sme politickým kolbišťom, kde sa debatuje a súťaží o víťazstvo. Naša nádej je eucharistická. Poprvé som si to viac uvedomil roku 1993 vo Rwande, na samom počiatku genocídy. Chceli sme navštíviť naše sestry dominikánky na severe krajiny, ale belgický veľvyslanec nám odporučil zostať doma. Krajina bola v plameňoch, lenže ja som bol mladý a hlúpy. (Teraz som starý a hlúpy). Ten deň sme videli úžasné veci: nemocničné oddelenie preplnené maličkými deťmi, ktorým míny a bomby utrhli končatiny. Jedno dieťa prišlo o obe nohy, ruku a oko. Jeho otec sedel bezmocne pri ňom a plakal. Išiel som sa vtedy vybrečať do krovia, sprevádzaný dvoma deťmi, z ktorých každé poskakovalo po jednej nohe.

Keď sme prišli k sestrám, nemohol som zo seba vypraviť slovo. Tvárou v tvár tak nesmyselnému násiliu slová chýbajú. Potom som si spomenul, čo hovorí Pán: „To čiňte na moju pamiatku.“ Nám je predsa dané niečo robiť. Pri Poslednej večeri sa zdalo, že všetko končí. Jedinou budúcnosťou bolo zlyhanie, utrpenie a smrť. A v tejto najtemnejšej chvíli vykonal Ježiš to najnádejnejšie gesto v dejinách sveta: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. To je moja krv, ktorá sa za vás preliva…“. To je nádej, ktorá nás pozdvihuje za hranice každého rozdelenia.

Jeden môj spolubrat sa chystal na východe Ukrajiny slúžiť omšu pre sestry, ktoré sa museli vystahovať. Všetko mali už zabalené. Jediné, čo mohli ponúknuť ako patenu, bol červený plastový tanier. Spolubrata napísal: „Týmto spôsobom nám Boh ukázal, že je s nami. Sedíte síce vo vlhkom, pliesňou porastenom sklepe, ale Ja som s vami. Nie som s vami na zlatej patene. Som s vami na červenom detskom tanieriku…“. To je eucharistická nádej pre našu synodálnu cestu. Pán je s nami.

Nádej plynúca z Eucharistie je nádejou na to, čo presahuje našu predstavivosť, o čom hovorí kniha Zjavenie: „Hľa – veľký zástup, ktorý by nikto nespočítal, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov; stáli pred trónom a pred Baránkom, odetí bielym rúchom, s palmami v rukách a volali mocným hlasom: „Za svoju záchranu vďačíme nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!““ (Zj 7,9–10).

To je tá nádej, ktorú učeníci na hore vytušili v Premenenom Pánovi. Nádej, ktorá spôsobuje, že sa konflikty medzi našimi vlastnými nádejam zdajú zanedbateľné, takmer absurdné. Sme-li skutočne na ceste ku Kráľovstvu, je naozaj tak podstatné, či sami seba radíme k tzv. tradicionalistom alebo progresivistom? (Dokonca aj rozdiely medzi dominikánmi a jezuity sú nudne nedôležité!) Naslúchajme Mu teda, zostúpme z hory a s dôverou pokračujme v ceste. Najväčšie obdarovanie prídu od tých, s ktorými nesúhlasíme – ak sa odhodláme im načúvať.

Počas našej synodálnej cesty nás môže prepadnúť obava, či vôbec niečo dosiahneme. Médiá pravdepodobne usúdia, že to všetko bola len strata času, prázdne slová. Budú vyhľadávať len to, či boli prijaté „odvážne“ rozhodnutia v štyroch, piatich horúcich oblastiach. Ale zdá sa, že učeníci na oné prvej synode, cestou do Jeruzalema, tiež nič nedosiahli. Dokonca sa snažili zabrániť uzdraveniu slepého Bartimaiasa. Vyzeralo to, že sú zbytoční. Keď sa okolo Ježiša zhromaždí obrovský hladný zástup, učeníci sa pýtajú: „Nie je možné nasýtiť toľkých ľudí chlebom tu, na púšti?“ Ježiš sa opýta, čo majú? Je to len sedem chlebov a niekoľko rýb (Mk 8,1–10). To je viac než dosť. Ak na tejto synode štedro dáme všetko, čo máme, bude to viac než dosť. Pán žne sa postará.

Vedľa nášho premonštrátskeho kláštora v Bagdade prevádzkujú sestry Matky Terezy domov pre opustené deti. Prijímajú všetkých bez rozdielu vyznania. Nikdy nezabudnem na malú, asi osemmiliónovú dievčinu Nuru, ktorá sa narodila bez rúk a nôh, ako lyžičkou v ústach kŕmi mladšie caparty. Môžeme pochybovať, aký je zmysel drobunkých skutkov dobra vo vojenskej zóne. Je to vôbec k niečomu? Nie sú to len také náplasti na rozkladajúce sa telo? I my robíme drobné dobré skutky. Nechajme Pána žne, ať vydajú plody, aké chce On. Schádzame sa dnes o sviatku svätej Terezie z Lisieux. Narodila sa pred sto päťdesiatimi rokmi. Zve nás, aby sme nasledovali jej „malú cestu“, ktorá vedie do Kráľovstva. Hovorí: „Pamätajte, že nie je nič, čo by bolo malé v očiach Božích.“

Primo Levi /1919–1987/, taliansky Žid, dostával v Osvienčime denne kúsok chleba od svojho spoluväzňa Lorenza. Vzpomína na neho vo svojom denníku (2): „Verím, že je to skutočne jeho zásluhou, že som dnes nažive; a nie snáď ani tak pre tú materiálnu pomoc, ako že mi neustále pripomínal – svojou prítomnosťou, prirodzenou a prostou dobrotou – že dosiaľ existuje mimo náš svet ešte svet iný, že existuje niečo a niekto, kto je stále čistý a celistvý, nie zkažený, nie surový… niečo, čo je ťažké pomenovať, snáď nejaká vzdialená možnosť dobra, pre ktoré stojí zato prežiť. Vďaka Lorenzovi som dokázal nezabudnúť, že aj ja som človek.“ Tá maličká porcia chleba zachránila jeho dušu.

Posledné slová svätého biskupa Davida, patróna Walesu, zneli: „Robte dobre obyčajné veci.“ Je našou nádejou, že sebemenší skutok, ktorý na tejto synode urobíme, prinesie ovocie presahujúce našu predstavivosť. Té posledné noci sa Ježiš daroval svojim učeníkom. „Dávam vám seba samého.“ Počas synody sa delme nielen o svoje slová a presvedčenia, ale o seba samého. Čiňme to s eucharistickou veľkorysosťou. Keď otvoríme srdce pre druhého, stanú sa zázraky. Učeníci posbírali všetky kúsky chleba a rýb, ktoré zbyli po nasycení päťtisícového zástupu. Nič neprišlo nazmar.

Dovoľte mi ešte záverečnú poznámku. Peter sa snaží odradiť Ježiša od cesty do Jeruzalema, pretože mu to nedáva žiaden zmysel. Je absurdné ísť tam, kde vás zabijú. Zoufalstvo nie je pesimizmus. Zoufalstvo je hrôza z toho, že už nikdy nič nebude mať zmysel. A nádej nie je optimizmus, ale dôvera, že všetko, čím žijeme, všetky naše bolesti a zmätky raz svoj zmysel vyjavia. My veríme, ako hovorí svätý Pavol, že „nyní poznávam veci len nedokonale, potom poznám dokonale, podobne, ako Boh poznáva mňa.“ (1 Kor 13,12).

Nesmyslné násilie ničí všetok zmysel a zabíja naše duše. Keď svätý Oscar Romero /1917–1980/, arcibiskup San Salvadoru, navštívil dejisko masakru spôsobeného salvadorskou armádou, narazil v príkope na telo malého chlapca: „Bol to malý chlapec, na dne príkopu, s tvárou obrátenou vzhůru. Bolo vidieť diery po guľkách, modriny po mlátení a zaschnutú krv. Oči mal doširoka otvorené, akoby sa pýtal na dôvod svojej smrti a nechápal“ (3). Práve v tomto okamihu objavil Romero zmysel svojho života, a zároveň pozvanie svoj život stratiť. Áno, bál sa až do konca. Jeho mŕtve telo bolo prepotené, ako pohlédol na muža, ktorý sa ho chystal zastreliť. Ale už nebol otrokom strachu. (Dúfam, že na tejto synode k násiliu nedojde!)

Často možno zapochybujeme, či to má vôbec zmysel, ale ak budeme načúvať Jemu a jeden druhému, pochopíme, kudy ďalej. To je naše kresťanské svedectvo svetu, ktorý vo zmysel ľudskej existencie často stráca dôveru. Shakespearov Macbeth tvrdí, že život „pustý žvást je idiota, len hluk a vŕava a neznamená nič“ (4). Spoločným uvažovaním a modlitbou nad zásadnými problémami, ktorým Cirkev a svet čelí, však dosvedčujeme svoju nádej v Pána, ktorý dáva zmysel každému ľudskému životu.

Každá kresťanská škola je svedectvom našej nádeje vo „svetlo, ktoré svieti v tme a tma ho nepohltila“ (Ján 1,5). „Žiadne otázky tu nie sú zakázané“ – tak znie motto akadémie, ktorú v Bagdade založili bratia dominikáni. Uprostred vojenskej zóny svedčí škola o našej nádeji, že bezdôvodná agresia nebude mať posledné slovo. Takisto prevážna časť sýrskeho mesta Homs bola zrovnaná so zemou nesmyselným násilím. Medzi troskami sme objavili katolícku školu. Holandský jezuita Frans van der Lugt /1938–2014/ ju odmietol opustiť navzdory výhrůžkám smrťou. Bol zastrelený, keď sedel na záhrade. Našli sme tu jeho starého egyptského spolubrata, ktorý stále vyučoval. Vychovával ďalšiu generáciu detí k zmysluplnému životu. Tak vyzerá nádej.

Môžu nás teda, moji bratia a sestry, rozdeľovať rôzne nádeje. Ale budeme-li načúvať Pánu a jeden druhému, budeme-li sa snažiť porozumieť jeho vôli pre Cirkev a pre svet, budeme zjednotení v nádeji, ktorá je nad všetkými našimi neshodami, a necháme sa zasiahnuť Tým, koho svätý Augustín nazval „krasou tak starou a tak novou... Ochutnal som Ťa, a teraz po Tebe hladovím a žízním; dotkol si sa ma, a ja zahořel pre Tvoj pokoj.“ (5). Pri ďalšom stretnutí sa pozrieme na inú vec, ktorá by nás mohla rozdeľovať, a síce čo pre nás znamená, že je Cirkev domovom.

(1) Franklin D. Roosevelt
(2) ‘Survival in Auschwitz’
(3) Scott Wright Oscar Romero and the Communion of Saints
(4) Macbeth 5,5; preklad Martin Hilský
(5) Vyznania