Blog

1 Kráľ 18,20–24

V nebi »sa každému dostane od Boha chvály, aká mu náleží« (1), a ten, kto chcel byť na zemi najchudobnejší, najzabudnutejší z lásky k Ježišovi, ten bude prvý, najvznešenejší a najbohatší. (AS 119)

Čo sa týka malých, tí budú súdení so svrchovanou láskyplnosťou (2). A človek naozaj môže zostať malý dokonca aj v tých nejobávanějších úradách, aj keď žije veľmi dlho. I keby som zomrela v 80 rokoch, aj keby som bola v Číne, všade by som zomrela taká malá ako dnes, to viem dobre. A je napísané, že »nakoniec vstane Pán, aby zachránil všetkých tichých a pokorných na zemi« (3). Nehovorí sa súdený, ale zachránený. (VDŽ 140)

Mne dal Boh svoje nekonečné milosrdenstvo a cez neho nazriem a uctievam ostatné božské dokonalosti!... Vtedy sa mi ukazuje, že všetky žiaria láskou, áno zdá sa mi, že aj spravodlivosť je odetá láskou (a snáď ešte viac než ktorákoľvek iná vlastnosť)... Aká sladká radosť je v pomyšlení, že Pán Boh je spravodlivý, to znamená, že berie do úvahy naše slabosti, že dokonale pozná krehkosť našej prirodzenosti! Čeho by som sa teda mala báť? Keď nekonečne spravodlivý Boh odpustil tak dobrotivo všetky viny marnotratného syna, nemá byť spravodlivý aj ku mne, ktorá »som stále s Ním«? (4)... (As 171)

Od tej doby, čo mi bolo dané pochopiť lásku Ježišovho Srdca, priznám sa, že zapudila z môjho srdca všetku úzkosť. Spomienka na moje chyby ma pokořuje, vedie ma k tomu, aby som sa nikdy neopierala o svoju silu, ktorá je len slabosťou. Ale ešte viac mi táto spomienka hovorí o milosrdenstve a o láske. Keď hodíme svoje chyby s detinskou dôverou do sžíravé výhně Lásky, ako by nemali byť nenávratne spálené?

Vieme, že boli svätí, ktorí strávili život úžasným umrtvovaním, aby odpykali svoje hriechy. Ale čo chcete, »v dome nebeského Otca je mnoho príbytkov« (5). Ježiš to povedal, a preto ideme cestou, ktorú mi naznačil. Snažím sa nezabývať sa už v ničom sebou, a čo robí Ježiš v mojej duši, to prenechávam jemu... (D 247)

On predsa zvolal v dňoch svojho smrteľného života v návale radosti: »Velebím ťa, Otče, Pane neba a zeme, že keď si tieto veci skryl pred múdrymi a chytrými, odhalil si ich maličkým« (6). Chcel teda, aby sa na mne okázale prejavilo jeho milosrdenstvo. Pretože som bola maličká a slabá, znížil sa ku mne a poučoval ma v skrytosti o vecech svojej lásky. Ach, keby sa učenec, ktorí strávili život štúdiom, prišli so mnou dotazovať, bezpochyby by boli boli udivení, keby videli, že štrnásťročné dieťa chápe tajomstvo dokonalosti, ktoré oni so všetkou svojou vedou nedokázali objaviť, pretože k ich vlastníctvu je potrebné byť chudobný duchom!... (AS 102n)

(1) 1 Kor 4,5; (2) svr. Mdr 6,7; (3) Ž 45,10; (4) srv. Lk 15,31; (5) Jan 14,2; (6) Mt 11,25.

(D = Listy, AS = Autobiografické spisy, VDŽ = Vstupujem do života)

Cesta vedoucí k cíli a naplnění smyslu lidského života, k člověku »proměněnému«, »dokonalému«, způsobilému pro Boží království, spočívá v růstu v lásce, ve schopnosti lásku přijímat a lásku opětovat.