P. Vojtěch Zieba
Přednáška II.
1. V predchádzajúcich úvahách sme sa sústredili na to, ako z ticha vyrastá modlitba, ako ticho prehlbuje modlitbu a ako je jej nevyhnutným predpokladom. Teraz budeme rozjímať o vzťahu medzi modlitbou a vierou. „Plodom modlitby je viera,“ hovorí Matka Tereza, a nech teda sú jej slová východiskom k nášmu ďalšiemu uvažovaniu.
2. Úvodom sa snažme ešte raz bližšie zamyslieť nad podstatou modlitby. Už v predchádzajúcich úvahách sme zistili, že modlitba nepotrebuje vždy veľa slov, ba môže sa bez nich úplne zaobísť. Prečo? Pretože modlitba je predovšetkým stretnutím dvoch milujúcich srdcí – srdca Božieho a srdca človeka – ktoré sa navzájom otvárajú. Je to stretnutie, ktoré sa uskutočňuje v láske, živé a čo najtesnejšie spojené. Keď to porovnáme so vzťahmi medzi ľuďmi, vidíme, že nám obraz dvoch zamilovaných uľahčuje lepšie porozumieť tichu aj modlitbe, pretože „je čas rozprávania i čas mlčania“ – potrebné je jedno aj druhé. Niekedy je vo vzájomnom vzťahu skôr mlčanie, ticho, načúvanie, inokedy zas, keď sa situácia zmení, je potrebné slová. Ale to všetko slúži láske, zblíženiu, vzájomnému spoznávaniu, radosti zo stretnutia a setrvaniu v ňom.
Milujúci nie sú však vždy pospolu, aby sa mohli držať za ruku alebo spočinúť si v náručí. V ich vzájomnom vzťahu nechýbajú teda pocity stesku a čakania na stretnutie. To čakanie môže byť vyplnené myšlienkami o očakávanej osobe, rôznymi prípravami na stretnutie, písaním listov… A hoci sú telom od seba vzdialení, ako blízki sú si duchom! To očakávanie, všetky tie prípravy, nemajú menší význam než samotné stretnutie. Obohacujú ich – bez predchádzajúcich čakaní by stretnutie stratilo mnoho zo svojej plnosti.
Keď túto situáciu aplikujeme na vzťah človeka k Bohu, hovoríme práve o modlitbe. Nebudem hovoriť o rôznych spôsoboch modlitby, pretože takéto zaradzovanie by nám v tomto prípade nebolo k užitku. Ide totiž o samotnú podstatu veci – modlitba je stretnutím s Bohom v láske (úmyselne nehovorím: rozhovorom, pretože to by pojem modlitby obmedzilo len na niektoré jej formy), znamená pritiahnutie k nemu celou svojou bytosťou, obrátenie celej svojej osoby k nemu. Je tiež časom túžby po tomto stretnutí a prípravou na neho. Týmto spôsobom sa modlitbou môže stať celý ľudský život, v ktorom sa človek pritisne k Bohu „z celého srdca svojho, z celej duše svojej a zo vší mysli svojej“ a túži odpovedať na jeho vôľu a velebiť ho.
3. Napriek tomu je čas osobitne zasvätený Bohu, a len jemu. Tento čas, tieto „stretnutia“ s Pánom Bohom, majú slúžiť na nadviazanie a prehlbovanie osobitného spojenia s ním, vyjadrenie svojho vzťahu, svojich citov, svojho postoja voči nemu. V tomto čase, ktorého je Boh cieľom jediným a najvyšším, sa odohráva osobitným spôsobom nevysloviteľný dialóg lásky, v ktorom Boh má vždy prednosť – to on hovorí ako prvý, aby ho človek mohol počuť a odpovedať, dávajúc mu seba s absolútnou dôverou, vrhajúc sa mu jednoducho do náruče. Ale možnosť zachytiť Božiu výzvu a odpovedať na ňu závisí nielen od nás – je závislá predovšetkým na pôsobení Ducha svätého, Ducha pravdy a lásky. Nestačí, že prídeme na to stretnutie. Na tú „schôdzku“ musí prísť predovšetkým on. Preto je opravdová modlitba Božím darom, darom milosti a lásky. Nedostatočné ocenenie Božej iniciatívy v modlitbe, nepochopenie skutočnosti, že modlitba je dialógom lásky dvoch milujúcich sa sŕdc, môže spôsobiť jej karikatúrne pokrivenie a zmeniť ju v náš monológ, súpis prozieb a očakávaní, ktorý prednášame neprítomnému Bohu. V takom prípade sa človek stáva iba prosebníkom, ktorý čaká na vybavenie svojich záležitostí. Ale Pán Boh nie je predsa lhostejným úradníkom, ktorý prijíma alebo odmieta podané žiadosti na základe ich zhody s predpismi, riadneho odôvodnenia a príslušných dokladov v prílohe. On je živou, milujúcou bytosťou, ktorá túži stretnúť sa s nami a počuť našu odpoveď na svoju výzvu; a naše úsilie v modlitbe je vyjadrením túžby, aby sa toto stretnutie mohlo uskutočniť.
4. Keď sa takto chápaná modlitba v našom živote usadí, veľmi silno ho ovplyvní. Zmení ho, obohatí, dá mu smer a zmysel. Nie je možné, aby sa život odohrával ďalej nezávisle na Bohu – nie preto, že by on nás k niečomu nutil, ale preto, že my sami budeme po tom túžiť. Veď kto z nás dokáže byť lhostejný k láske, ktorá sa mu odhaľuje? Kto – aj keby pred ňou utekal – ju nakoniec neopätuje? Modlitba spôsobí, že naším podielom sa stane láska a že nakoniec nič nedokáže zadržať naše srdce, keď sa jej vrhá vstříc.
5. Keď týmto spôsobom hovoríme o modlitbe, môžeme si všimnúť, že v mnohých prípadoch môžeme rovnako hovoriť o viere a niet treba – v mnohých vetách – zmeniť ani jedno slovo okrem toho jediného. Ono je totiž mnoho styčných bodov medzi skutočnosťou modlitby a skutočnosťou viery a obe tieto skutočnosti sa navzájom silne ovplyvňujú. Viera totiž nie je len presvedčením o tom, že Boh existuje, a rozumovým prijatím určitého počtu náboženských pravd. Je to predovšetkým oddanosť Bohu, dôvera k nemu, spoliehanie sa na neho, hľadanie opory v ňom a absolútne odovzdanie. Nestačí „veriť v Boha“. Je potrebné tiež veriť Bohu. Nezostaňte len pri jeho slove – verte jeho slovu. Iba vtedy mu môžeme zveriť seba, svoje záležitosti, svoj život. Veď takto chápaná viera nám dáva vnútornú istotu, že on nás nemôže sklamať, a pobáda nás, aby sme sa mu úplne zverili – jednoducho sa mu vrhli do náruče. Počas modlitby môžeme počuť, ako k nám Boh prehovára: „Či môže žena zabudnúť na svoje dieťa, tá, ktorá miluje syna vzišlého z jej lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem. Mám ťa vyrytého do oboch svojich dlaní“ (Iz 49,15–16). A na toto láskyplné Božie vyznanie môžeme odpovedať s vierou a absolútnou dôverou, ktoré so sebou nesú neobyčajný vnútorný pokoj: „Ako nemluvňa u svojej matky, ako nemluvňa – taká je moja duša vo mne. Slož svoju nádej na Pána od tohto času až naveky!“ (Ž 131).
Veriť Bohu a tomu, čo nám hovorí – tiež pri modlitbe – znamená tiež, že sme prijali v láske Božiu výzvu nám určenú a že sme na ňu odpovedali. Iba vtedy môžeme hovoriť o plnej, autentickej skutočnosti viery, pretože skutočne pôsobí na naše rozhodnutia, činy, životné plány. Ale je možné odpovedať na výzvu, ktorú sme nepočuli? A môžeme zachytiť Božie volanie bez modlitby? Isté, Boh má svoje cesty, ktorými môže osloviť každého človeka, ale obvyklou cestou k stretnutiu s ním je práve modlitba. Nedomnievam sa, že máme právo očakávať, že práve v našom prípade Boh urobí zázrak a prehovorí k nám iným spôsobom, bez akéhokoľvek úsilia z našej strany.
6. A tak sa dobíjame jadra problému, o ktorom chceme rozjímať: akým spôsobom sa viera stáva plodom modlitby? Z jednej strany môžeme totiž povedať, že modlitba je výrazom viery: ťažko by sme sa modlili k niekomu, koho by sme neuznávali, ba dokonca neverili v jeho existenciu. Viera je potrebná aspoň v počiatočnej forme. V tomto zmysle je možné si domyslieť, že Matke Tereze ide o to, že modlitba prehlbuje vieru, stáva sa hnacou silou jej rozvoja a zdokonaľovania. Ale nemôžeme poprieť, že sa stávajú prípady ľudí neveriacich, ktorí práve vďaka modlitbe dostávajú dar viery. „Bože, ak si, ak si Bonom, odpovedz mi!“ – tak by bolo možné zhrnúť modlitbu tohto typu. A Boh nezostane hluchým, keď počuje také zúfalé volanie – odpovedá s celou láskou na túžbu ľudského srdca. Pripomeňme si príklady z evanjelií, že je to naozaj možné.
7. Tak prichádza k Ježišovi otec a prosí, aby zbavil jeho syna zlého ducha a uzdravil ho. V tej záležitosti bol už u apoštolov, ale tí ho nemohli uzdraviť. Ježiš s výčitkou odpovedá: „Pokolenie neverné a falošné! Ako dlho mám ešte byť s vami? Ako dlho vás mám ešte znášať? Priveste ho ku mne.“ Ježiš trpí neverou tých, ktorí za ním chodia, hľadajúc len vlastný prospech alebo senzáciu. Ale dialóg s otcom pokračuje. Ježiš sa pýta, ako časté sú záchvaty choroby. Otec svoj výklad končí znova prosbou, ktorá však prezrádza jeho malú vieru: „Môžeš-li niečo učiniť, zmiluj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš mu odvetí: „Môžeš-li? Všetko je možné tomu, kto verí!“ Chlapcový otec okamžite zvolal: „Verím, pomôž mojej malej viere!“ Nasleduje chlapcovo uzdravenie. Ježiš dáva znamenie svojej moci – jeho uzdravovanie malo za cieľ učiniť vierohodným jeho poslanie a prebudenie viery medzi ľuďmi: „I keby ste mne neverili, verte mojim skutkom, aby ste poznali a vedeli, že Otec je vo mne a ja v Otcovi“ (Ján 10,38). Po celej udalosti sa učeníci pýtali Ježiša v súkromí: „Prečo my sme ho nemohli zbaviť zlého ducha?“ Povedal im: „Tento druh nemožno vymítať inak než modlitbou“ (srov. Mk 9,14–19).
Vidíme tu dvojitý zväzok modlitby s vierou. Otec chorého chlapca, hoci do konca neveriaci, obracia sa s prosbou k Ježišovi. Ježiš „pomáha jeho malej viere“ a chlapca uzdravuje. Na druhej strane vidíme apoštolov, ktorí ho nedokážu uzdraviť. A predsa „všetko je možné veriacemu“. Keď sa pýtajú, prečo nemohli uzdraviť, Ježiš im odporúča modlitbu. Zrejme ich viera nebola dostatočne silná a modlitba ju mohla posilniť. Nedívime sa im, že raz prišli k Ježišovi s prosbou: „Rozmnož našu vieru“ (Lk 17,15).
8. A tu máme iný príklad. „Bol jeden kráľovský úradník v Kafarnaume, ktorý mal nemocného syna. Keď uslyšal, že Ježiš prichádza z Judska do Galileje, odišiel k nemu a prosil ho, aby prišiel a uzdravil jeho syna, pretože už umieral. Ježiš mu povedal: ‚Neuzríte-li zázraky a divy, neuvěříte.‘ Kráľovský úradník mu povedal: ‚Pane, príď skôr, než moje dieťa zomrie.‘ Ježiš mu povedal: ‚Jdi, tvůj syn žije.‘ Ten človek uveril slovu, ktoré Ježiš povedal, a odišiel. A keď bol ešte na ceste, jeho služobníci mu vyšli naproti a oznámili mu, že jeho syn žije. Spýtal sa ich na hodinu, kedy sa mu uľavilo. Povedali mu: ‚Včera okolo siedmej hodiny prestal mať horúčku.‘ Poznal teda otec, že to bola ona hodina, kedy mu Ježiš povedal: ‚Tvoj syn žije.‘ A uveril v neho on sám i celá jeho rodina“ (Ján 4,46–53). Tak začína veriť najprv onen úradník: „Uveril slovu, ktoré mu Ježiš povedal.“ Neskôr „uveril on sám i celá jeho rodina“ – stali sa svedkami zázraku, ktorý bol odpoveďou na prosbu, s ktorou sa obrátili na Ježiša.
Takýchto príkladov je viac. Osobné stretnutie s Ježišom, rozprávanie s ním, počúvanie jeho učenia, dôkazy jeho lásky a moci, uzretie veľkých skutkov, ktoré konal a ktoré dokladovali jeho vierohodnosť, to všetko sa stávalo zdrojom viery. Tak uverila Samaritánka, ktorá prosila Pána o dar živej vody, tak napokon uveril pochybujúci Tomáš, ktorý sa domáhal osobného stretnutia s Ježišom. A Ježiš odpovedal na tie prosby, na tie túžby, ač … povedal tiež: „Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili“ (Ján 20,29).
9. Môžeme ale použiť týchto príkladov vo našom živote? Ježiš predsalen už nechodí po tejto zemi! Nemôžeme, tak ako oni, sa s ním stretnúť, uvidieť ho, dotknúť sa ho… To je pravda, neznamená to ale, že Ježiš prestal pôsobiť medzi nami. On je s nami „po všetky dni až do skonania sveta“ (Mt 28,20). Poslal nám tiež svojho Ducha, ktorý nás má sprevádzať, posilňovať a o všetkom poučovať. Ježiš nás nezanechal ako sirotky (srov. Ján 14,18). Môžeme sa s ním stretávať mimo iné v modlitbe. Pri nej pôsobí tiež Duch svätý, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti. Veď ani nevieme, ako a za čo sa modliť, ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľným lkáním“ (Rím 8,26).
10. Stretnutie sa so živým Bohom v modlitbe, ktoré je akýmsi tajomstvom a ktoré je ťažké popísať slovami, je pre vieru jednoducho nevyhnutné, pretože predmetom viery nie je len určitý počet pravd, ale v konečnom dôsledku živá osobná pravda, ktorou je Boh sám. Uveriť v Boha znamená spoznať ho, ale nie v tom zmysle, že sa dozvieme, že existuje a ako sa nazýva. Nejde tu o akési vedomie. V biblickom zmysle slovo „poznanie“ predpokladá hlbokú dôvernosť, nadviazanie živých vzťahov, spoločenstvo – to slovo bolo používané napr. pre vzťahy v rodine alebo medzi manželmi. Poznať Boha znamená okúsiť jeho lásku a odpustenie, uzavrieť s ním dohodu (srov. Jer 31,33–34). Takéto poznanie je živým dôkazom jeho prítomnosti, stretnutím sa s ním v láske – čili tým všetkým, o čom som hovoril, keď som opisoval skutočnosť modlitby. Takáto skúsenosť sa nedá nahradiť ničím iným, preto práve v modlitbe a nikde inde vzniká takto chápaná viera.
11. Viera sa rodí z načúvania. Počúvame Božie slovo, v ktorom k nám osobne hovorí Boh, a rozjímame ho. Načúvame svedectvu druhých, keď k nám hovoria o svojich skúsenostiach zo stretnutia s Bohom. A konečne načúvame Božiemu hlasu vo svojom srdci, kde on sám, bez akéhokoľvek prostredníctva, nám vyznáva svoju lásku. Vyznáva ju úplne jednoznačne. Počujte, ako hovoril ústami proroka Ozeáša a ako dnes rovnako hovorí v našom srdci: „Zasľúbim ťa sebe navždy, zasľúbim ťa skrze spravodlivosť a právo, skrze lásku a milosrdenstvo. Zasľúbim ťa sebe skrze vernosť a spoznáš Pána“ (Oz 2,21–22). Po tom práve túži Boh, tak úzko sa chce s nami spojiť. Ale neznamená to, že nás chce zotročiť. On predsa hovorí o ľuďoch mu blízkych: „Priťahoval som ich ľudskými pútami a boli to putá lásky. Bol som pre nich ako ten, ktorý k svojej tvári zdvíha nemluvňa – naklonil som sa k nemu a nakrmil ho“ (Oz 11,4). Bude snáď k nám hovoriť inak? Keď nás takto usiluje pritiahnuť k sebe, existuje tu len jeden problém – len na nás záleží, dáme-li sa priťahovať pútami lásky, uveríme-li Bohu, že to nie sú pútá nevoľnícke, uveríme-li Bohu, ktorý sám je Láska. Aby však mohla v našich srdciach prebývať taká viera, musíme najprv počuť ten jemný hlas, prehovárajúci k nám v tichu srdca počas modlitby. Boh sa nám zjavuje v situácii na pohľad paradoxnej – náš Stvoriteľ a Pán nás miluje láskou tak nežnou, že – ponechávajúc nám slobodnú vôľu – stáva sa v tejto láske závislým na nás a dopúšťa, aby sme mu neuverili: môžeme ho odvrhnúť, môžeme sa stretnutiu s ním vyhnúť. Ale tým viac sa nám odhaľuje, tým viac nám ukazuje hĺbku svojej lásky. Keď okúsime tejto lásky pri modlitbe, bez váhania povieme: „Poznali sme lásku, ktorú Boh má k nám, a veríme v ňu. Boh je láska“ (1 Ján 4,16). Boh sa pre nás stane osobou veľmi blízkou, osobou dobre známou, ač ju nikdy nepoznáme úplne, pretože ešte neprišiel čas úplného poznania tvárou v tvár, ešte neprišiel čas zásnub a svadobnej hostiny Baránkovej. Ale sme schopní zo všetkej sily opakovať so sv. Pavlom: „Viem, komu som uveril!“ (2 Tim 1,12). Hovoriť v tej chvíli o tom, že viera je Božím darom, o ktorý v modlitbe prosíme, je priamo banálne, veď sa nám obetuje sám Boh, ktorý je predmetom našej viery. Matka Tereza, keď hovorí o viere ako o dare Božom, objasňuje: „Ten veľký dar nám Boh sám daroval vo svätom prijímaní, aby uspokojil náš hlad“ – a je to hlad po láske. I z jej srdca tryská modlitba plná veľkej viery: „Môj Bože, ty, len ty. Dôverujem tvojej výzve, tvojej inšpirácii. Ty ma nesklameš.“
12. Keď sa nám Boh sám zjavuje a my ho spoznávame v modlitbe, nadobúdame presvedčenie, že všetko, čo nám Boh zjavuje, je pravda. Presviedčame sa o pravde jeho slova, ktoré bolo v priebehu vekov zapísané v Písme svätom. Ten Boh, ktorého prítomnosť živě zakoušíme, zjavuje sa nám ako sama Pravda, v ktorú je možné uveriť a ktorej je možné sa zveriť. Keď budeme Boha spoznávať na tomto stupni modlitby, nebude nás už treba presviedčať tiež o tom, že Boh sa nám zjavuje ne preto, aby nás len poučoval (a teda saznámil nás so súborom pravd, noriem, právnych predpisov, zákazov alebo príkazov), ale predovšetkým, aby nás spasil, to jest, priviedol nás k plnému a konečnému zjednoteniu sa s ním v láske, k tým večným zásnubám, o ktorých už teraz hovorí a ktoré nám sľubuje. Pán sa nám javí ako verný a pravdomluvný svedok, keď už teraz nám dáva okúsiť príchuť toho, čo nám pripravil pre budúcnosť.
Presviedčame sa tiež, že Boha poznať a uveriť v neho – to je proste plne ho prijať – neznamená získať vedomie, vedomosti, informácie, logicky uvažovať a analyzovať ich obsah, ale prežívať stretnutie s ním cestou akéhosi „osvietenia“ či „inštinktívneho“ prežitku, ktoré nám aspoň poněkud umožňuje preniknúť nevypovedateľné a nevystihiteľné tajomstvo Božej existencie. Pri takomto stretnutí nadväzujú sa tiež osobné vzťahy s Bohom, ktoré nie sú škatulkované v príručkách teológie a ktoré sú pre plnosť viery úplne nevyhnutné.
13. Ako som už povedal, plné a konečné poznanie Boha sa uskutoční neskôr, na večnosti. Bude to poznanie Pravdy ne cestou vedeckého bádania alebo rozumového uvažovania, ale poznanie prostredníctvom lásky. Z časti takto môžeme poznávať už tu a teraz. Máme však nádej, s ktorou je viera úzko zviazaná, že sa ono plné poznanie stane naším podielom. „Sme spasení v nádeji; nádej však, ktorú je vidieť, nie je už nádejou. Kto niečo vidí, prečo by v to ešte doufal?“ (Rím 8,24). Áno, v to, čo je predmetom našej nádeje, môžeme iba veriť s tou zvláštnou istotou, istotou viery, ktorá je tým pevnejšia, čím viac pociťujeme Božiu prítomnosť v modlitbe, hoci sa s ním ešte nemôžeme v úplnosti stretnúť a vidieť ho. Vieme ale dobre, že viera, ktorej náplňou je láska, rovnako ako láska podlieha stálym zmenám. Tieto zmeny môžu byť dvojitého druhu: môže to byť rozvoj (viera môže byť stále silnejšia) alebo odumieranie (viera slabne). Domnievam sa, že my tu prítomní máme záujem na tom, aby sa naša viera rozvíjala. Súdím, že už nie je treba široko odôvodňovať, že taká modlitba, o ktorej som predtým hovoril, je takému rozvoju proste nevyhnutná – modlitba „rozširuje“ naše srdce, ktoré sa tak stáva stále viac schopné milovania, to jest poznávania Boha a prijímania ho do svojho nitra, a tým naša viera, obohatená o stále nové skúsenosti lásky, sa stane stále plnšou, stále dokonalejšou, stále plodnejšou.
Na záver si znova vypočujme slová Matky Terezy o viere: „Dúfaj v Boha. Prežívaj pocit bezpečnosti, ktorý dáva Božia prozreteľnosť. Dúfaj v Boha. On vie. On sa o všetko stará. Dovoľ mu, aby vyskúšal tvoju vieru, a dôveruj mu. Daj sa mu k dispozícii. Dúfaj a verte.“
(Preložila Růžena Kouřimová)
